DOLNÝ KUBÍN. Celok z Balkánu sa nedávno predstavil aj na dolnokubínskom ľade. Na pozvanie bývalého spoluhráča z Oravy.
Ako ste sa dostali na Balkán a do miestneho klubu?
Zaviedli ma tam pracovné povinnosti. O tom, že budem hrať hokej, som ani nesníval. Dúfal som len, že si budem mať kde z času na čas zakorčuľovať. Po pár dňoch mi zavolal kolega, či chcem hrať hokej za miestny klub. Najskôr som to bral ako žart. Veď som nemal žiadny výstroj. Keď som sa dozvedel, že mi všetko požičajú, neváhal som. Veci mi však veľmi nevyhovovali. Korčule, kolenačky a prilba boli malé, lakťačky veľké, len vesta a hokejka zapasovali. No ak som chcel hrať, musel som vydržať. Po týždni mi, našťastie, priviezli nejaké veci z domoviny. Tešil som sa najmä z korčúľ.
Akú úroveň má hokej v Bosne a Hercegovine? Predsa len, je to niečo iné.
Úroveň ligy je podobná Oravskej hokejovej súťaži. Sú to amatéri, ktorí hrajú pre radosť. Nájdu sa hráči, čo prevyšujú priemer, no u každého badať nedostatok času stráveného na ľade.
S tímom HK Ilidža ste vybojovali majstrovský titul.
Miestny hokej je v plienkach. Hrá ho len pár ľudí, keďže je problém so zimnými štadiónmi. Keď som prišiel, prebiehal prvý ročník hokejovej ligy. Hrali ju štyri mužstvá, medzi nimi aj HK Ilidža 2010, za ktorý sme s kolegom nastupovali. A napokon práve tento tím získal titul majstra krajiny. Vedie ho kanadský tréner Bradley Collins, ktorý sa hokeju v Bosne a Hercegovine venuje už desať rokov. Je to ťažká práca, no verím, že časom prinesie ovocie.
Odohrali ste rozhodujúce štyri stretnutia. Ako sa vám darilo a na akom poste ste nastupovali?
Hrával som ako obranca. Kolega bol útočník. Bodová bilancia nebola ohromujúca. Nazbierali sme štyri kanadské body a pár trestných minút, ktoré však k obrane patria.
Balkánci sú povestní horkokrvnosťou. Ako ste oslávili titul?
Chalani oslavovali bujaro. Bezprostredne po poslednom zápase, ale aj dlho po ňom. Pracovné povinnosti mi nedovolili oslavovať s nimi, ale po zápase som si stihol rozbiť hlavu a mám pamiatku na celý život. (smiech)
Pôsobia tam aj nejakí ďalší Slováci alebo iní cudzinci?
Zo Slovenska sme boli len my dvaja. Sú tam aj Kanaďania a Američan.
Bol to váš nápad pozvať majstrov z Bosny a Hercegoviny na Oravu? Čo sa im tu páčilo?
Napadlo mi to po skončení súťaže. Postupne sme dolaďovali detaily. Nakoniec vznikol z plánov reálny projekt Orava Camp 2011.
Chalani strávili na ľade počas piatich dní desať hodín, hrali na troch zimných štadiónoch - v Dolnom Kubíne, Žiline a Liptovskom Mikuláši. Sám by som však organizáciu zahraničnej návštevy nezvládol. Pomohli mi mnohí, za čo som im vďačný.
Balkáncov najviac uchvátili naše zimné štadióny, ktoré im doma najviac chýbajú. Boli spokojní s pobytom na Slovensku, s prístupom miestnych ľudí. Našli si tu veľa kamarátov. Veria, že budú môcť privítať Slovákov u nich v Sarajeve a že tento pobyt na Slovensku nebol posledný.
Na Slovensku boli necelý týždeň. Mali na programe aj niečo iné okrem športu?
Previezli sa na tanku, boli na prehliadke Oravského hradu, prešli sa po Podbieli a keďže to boli všetko mladí chalani, vychutnali si aj nočný život v Námestove.
Dobrý dojem z pobytu na Slovensku pokazila až udalosť z posledného dňa. Tesne pred odchodom im v Žiline vykradli auto.
