DOLNÝ KUBÍN. Mária Polčicová žila v malej dedine Netture, ležiacej v juhoindickom štáte Tamil Nadu. V centre založenom saleziánmi strávila štyri a pol mesiaca. „Stredisko má internát pre chlapcov z blízkych dedín, sú polosiroty alebo pochádzajú z chudobných rodín,“ hovorí misionárka.
Každodenný život v centre
Mária bývala vo veľkom dome, v ktorom žili aj dvaja duchovní, traja pomocníci, kuchárka, cez školský rok štyridsať až päťdesiat chlapcov. Podobalo sa to internátnemu spôsobu života. Cez deň Oravčanka učila angličtinu v základnej škole. Po večeroch viedla hodiny pre chlapcov v centre. „Angličtina je po lokálnom jazyku tamil druhým štátnym jazykom. Už deti na základných školách majú štátnice z angličtiny. Napriek tomu sa len málo ľudí dokáže dohovoriť poanglicky.“
Život sa ráno začínal o siedmej, raňajky, cesta do školy, vzdialenej dva kilometre. „V škole som učila deti prvej a druhej triedy, väčšinou vo forme piesní, riekaniek a hier. Moja kolegyňa učiteľka mi každodenne varila obed. Popoludní som buď zostala a učila, alebo som si pripravovala hodiny na ďalší deň,“ opisuje bežný deň v saleziánskom centre Mária. Popoludnie patrilo chlapcom, s ktorými hrala volejbal, futbal alebo iné hry. Večer o pol siedmej sa začala hodina angličtiny, po večeri o ôsmej mali opäť čas na hry.
Najhoršie sú na tom Daliti
Počas štyroch mesiacov, ktoré Mária strávila v Indii, sa veľa naučila o miestnych zvykoch a ľuďoch. Okrem katolíkov tam žijú hinduisti, moslimovia, pravoslávni. Náboženstvá sú síce rozdielne, no ľudí spája kasta. K najnižšej patria „dalit ľudia“.
Nižšie postavené kasty sú diskriminované. O svadbách medzi kastami sa ani nechyruje. Mladí by boli okamžite vydedení a vyhodení z domu. „Ľudia z nižšej kasty nemôžu vstúpiť do domu obyvateľov z vyššej kasty, nemôžu sa ich dotknúť či napiť z ich studne, majú osobitne vyhradené cintoríny.“ Mária bola zo životných príbehov Dalitov sklamaná. „Čo je najhoršie, ak sa Dalit stane kresťanom, tak stratí nárok aj na výhody od štátu.“
Mária tvrdí, že sa v Indii nikdy necítila osamelá. Vždy mala okolo seba ľudí, ktorí jej boli ako rodina.
Rodina a viera sú v hodnotovom rebríčku najvyššie
V Indii sú viera a rodina stredobodom života. „Je to život jednoduchý, ale ľudia sú vyrovnaní a spokojní. Zároveň sa snažia zlepšiť svoje životné podmienky, mladí ľudia siahnu po každej príležitosti vzdelávať sa a učiť niečo nové.“
Pomoc jeden druhému je neodmysliteľnou súčasťou ich charakteru. Rodina je pilierom spoločnosti. „Neoznačuje však len matku, otca, deti, berie sa v širšom zmysle slova. Zahŕňa starých rodičov, strýkov, tety, bratrancov, sesternice.“ V jazyku slová ako sesternica a bratranec nie sú, Indovia sa oslovujú brat, sestra. Tak si aj pomáhajú, akoby boli najbližšia rodina. Spoločne navštevujú pútnické miesta. Teplo a vzdialenosť pre nich nie je žiadny problém.
Chlebnický kostol by Indovia nazvali bazilikou
V oblasti, kde Mária žila, je hlavným zdrojom obživy poľnohospodárstvo. Muži a ženy pracujú celé dni na poliach za veľmi nízke platy. „Chlap za jeden deň zarobí zhruba sto rupees, čo sú asi dve eurá. Z toho musí uživiť početnú rodinu. Niektorí muži odchádzajú do textilných tovární v mestách. Ani tam však plat nie je vysoký. Napríklad za zošitie košele žena dostane ani nie pol eura.“
Kostoly sa s našimi nedajú porovnať. „Vždy sa pousmejem, že chlebnický kostol by bol pre tunajších bazilikou.“ Kostol v menšej, chudobnej dedine je miestnosť veľká tri krát päť metrov. Ľudia sedia dnu, takže je tam veľmi dusno. Len malé povalové fény prinášajú letmý vánok. Veriaci sedia na kamennej podlahe. Lavice chýbajú aj vo veľkých kostoloch. Niektoré dediny majú rozľahlejšie kostoly. Ženy vždy sedia na jednej strane, muži na druhej. Cez väčšie sviatky sa počas omše aj tancuje.
Čudovali sa Máriinej bielej pokožke
Deti majú letné prázdniny v máji. „Na moje veľké prekvapenie, ale väčšina navštevovala školu, učili sa o Biblii. Učiteľmi boli mladí z dedín, ktorí študujú na univerzitách a takto obetujú svoje prázdniny.“ Chlebničanku veľakrát rozosmiali reakcie miestnych ľudí, najmä detí. Pre mnohých totiž bola prvou beloškou, ktorú stretli. „Nechceli, aby som sa ukazovala na slnku, pretože boli presvedčení, že moja pokožka stmavne a bude ako ich. Často sa ma pýtali, aké mydlo používam, keď som taká svetlá.
Jedným z najkrajších zážitkov bol pre Máriu výlet do hlavného mesta Delhi. Cesta vlakom trvala dva dni, mladá misionárka cestovala so skupinou 150 ľudí. „To, že som veľa z nich stretla po prvýkrát im nezabránilo v tom, aby ma zobrali pod svoje ochranné krídla, správali sa ku mne ako k jednej z nich. Napriek jazykovej bariére som sa nikdy necítila osamelá, vždy som mala svoju indickú rodinu.“
V saleziánskom centre.
Jedlo je pre nedostatok chladničiek vždy čerstvé
Krajina Máriu milo prekvapila svojou pohostinosťou, milými a zvedavými ľuďmi, ktorí boli vždy ochotní pomôct. Z Indie si odniesla aj lásku k čerstvému jedlu a jednoduchému životu. Málo Indov vlastní chladničku, preto varia aj trikrát denne z čerstvých ingrediencií. „Naučila som sa, že aj bez televízora, počítača a iných materiálnych výdobytkov sa dá žiť. Ľudia majú aspoň viac času na seba, rozhovory a hranie.“
Šokoval ju spôsob života, ktorý je odlišný od európskeho. „To sa týka hlavne svadieb, ktoré sú dohodnuté rodičmi páru.“ Denne dostávala otázky typu kedy sa bude vydávať a či jej rodičia už našli vhodného ženícha. „Som vďačná za to, že som mohla bývať a pracovať s takými úžasnými ľuďmi, nakoniec učili oni mňa, nie ja ich.“
Chce sa venovať charitatívnej práci
Mária Polčicová vyštudovala na anglickej univerzite bakalársky stupeň egyptológie a starovekej histórie. Ďalej by sa chcela venovať štúdiu rozvojových štúdií, odborom, ktorý sa zaoberá charitatívnou prácou v rozvojových krajinách.
V súčasnosti cestuje po juhovýchodnej Ázii, bola v Laose, chystá sa do Kambodže a odtiaľ do Thajska. Budúci rok strávi šesť mesiacov v Afrike, kde bude učiť angličtinu. „V budúcnosti sa chcem venovať charitatívnej práci v rozvojových krajinách,“ uzavrela Mária.
