BREZOVICA. Polovica augusta, slnečné popoludnie, vo vzduchu ešte cítiť sviežosť nedávneho dažďa. Tridsaťtriročný Jozef s otcom píli drevo. Pripravujú sa na zimu. Pomaly končia. Zostávajú len dva kláty. Jozef nanovo zapína cirkulár. Odrazu sa však otec troch detí pošmykne na mokrej tráve. Ľavou rukou dopadne na rozbehnutú pílu.
Bez narkózy
„Ruka od lakťa odletela ako trieska,“ spomína dnes 75-ročný dôchodca. „Bol som v šoku, na otcov krik sa u nás zbehli všetci susedia. Krv striekala, nedala sa zastaviť. Len plienku mi žena priložila, aby to tak netieklo.“
Dopraviť sa do nemocnice nebolo v tých rokoch také jednoduché. Auto mali len niektorí, sanitky nejazdili. Na chirurgiu ho napokon odviezol jeden zo susedov. Jozef prežíval neskutočné bolesti. Ani v nemocnici nepoľavili. „Nemohli ma uspať, stratil som veľa krvi. Len to miesto mi trochu umŕtvili. No aj tak som cítil všetko, čo mi lekár robil.“ Odpílená časť ruky zostala na dvore. Prišiť naspäť nebolo čo.
So stratou končatiny sa mladý muž vyrovnával ťažko. Veď doteraz pracoval na poli, hrával na heligónke, na trúbke, miloval hru na organe. Na všetko bolo treba ruky dve. „V nemocnici som bol desať dní. Keď mi robili preväzy, ani raz som sa nepozrel na ranu. Nemohol som. Nedokázal som si predstaviť, ako budem fungovať ďalej.“ Uvedomoval si však, že má rodinu, ktorá potrebuje jeho pomoc.
Zranenie sa hojilo rok a pol
Ruka bolela. Ešte viac však bolela predstava, že sa bude musieť vzdať záľub, že nebude môcť pracovať ako kedysi. No nepoddal sa. Hneď po prepustení z nemocnice sadol do traktora. Bolo obdobie zvážania obilia. Rodičov mal starých, manželka by to sama nezvládla. „Neverili, ani ma nechceli pustiť na traktore do poľa. No ja som sa nedal. Nemal to kto za mňa urobiť.“
Postupne sa s jednou rukou naučil opäť robiť takmer všetko. Ťahalo ho to k organu, no neveril si. Až rok a pol po úraze sadol za nástroj opäť. „Ľudia boli smutní,“ spomína Jozef Hucík. „Často mi hovorili, ako je teraz v kostole otupno, keď musia bez hudby spievať. Iného organistu sme nemali. Občas chodili z okolitých dedín, ale to bolo málo.“
Jedného dňa si povedal, že to skúsi. Veď aj dvomi rukami sa naučil hrať sám. Do starého kostolíka chodieval po nociach. O zámere nepovedal ani len manželke. „Občas si možno aj myslela, že po krčmách chodím, no nešlo jej to do hlavy, lebo som chodil domov triezvy.“
Až prišiel čas, kedy sadol za nástroj na nedeľnej omši. „Všetci na mňa pozerali, čo tam robím. Keď som začal hrať, celý kostol sa otočil a pozeral na chór. Nechápali, neverili. Ani ja som neveril. No podarilo sa.“
Jozef hráva dodnes, najmä cez týždeň, keď je hlavný organista v práci. Bolesť v ruke, ktorú nemá, cíti stále. Naučil sa však s ňou žiť.
Spomienky na vojnu
Jozef Hucík nemal ľahký život. Keď mal deväť rokov, prechádzal cez dedinu vojnový front. Na deväť najťažších vojnových týždňov si dobre spomína.
BREZOVICA „Bolo krátko pred Veľkou nocou. Asi pol druhej ráno. Boje medzi Rusmi a Nem- cami sa zostrovali. Ruskí vojaci spustili kanonádu na dedinu. So sestrou sme sa schovali do pivnice k zemiakom. Tam však nebolo bezpečne. Naši nás poslali k susedom, tí mali pivnice murované.“
Plamene naživo
Malý Jožko si sadol k oknu, aby mu nič neuniklo. Na kopci oproti domom videl dvoch Nemcov. Najskôr sa rozprávali, potom začali strieľať horiace svetlice na domy oproti. Jeden po druhom vzbĺkli ako fakle.
Vypukla panika, ľudia vybiehali z horiacich dreveníc. Zachraňovali, čo sa dalo. „Boli tu výlučne drevené domce, s humnami plnými sena. Horeli ako svieca.“
Nemeckí vojaci nestrieľali dlho. Zbadal ich Rus. Jeden stihol utiecť, no druhý sa jeho guľkám nevyhol.
Ani u susedov už nebolo bezpečne. Jozef s malou sestrou sa vybrali k babičke na koniec dediny. Kúsok od domu stretli dvoch Rusov, ktorí ťahali Nemca. Na jeho pohľad, uplakané oči a strach Jozef nikdy nezabudne. „Prosil o život, ukazoval fotky manželky, detí. Boli také malé... Naši ľudia však chceli jeho smrť. Mysleli si, že to on zapálil dedinu. Padol, rovno pred našimi očami.“
Ustráchaná dvojica o chvíľu dobehla k babke. Ako zázrakom sa oheň zastavil tri drevenice pred tou, kde boli deti schované.
Týždeň v horách
Tú noc zhoreli dve tretiny domov. Ľudia prišli o všetko - oblečenie, zariadenie, stroje, zvieratá, jedlo, strechu nad hlavou. Stále to však nebol koniec. Na druhý deň Rusi všetkých evakuovali do lesov nad dedinou. Čakali nemecký protiútok, civilov nechceli vystavovať nebezpečenstvu.
„V úboči, kde je dnes hotel Teplica, sme si urobili bunkre. Týždeň sme sa v nich ukrývali. Nebolo čo jesť. Rodičia zháňali jedlo, kde mohli. Ja som však hladom netrpel. Pri studničke som našiel žeruchu. Sedem dní som sa ňou kŕmil,“ hovorí s úsmevom starký.
Dedina pred vyhorením v roku 1945.
Kúsok od nich mali Rusi poľnú nemocnicu. Zvážali do nej ranených z hôr. Ani toto nebol pekný pohľad. „Poľná cesta bola hrboľatá. Keď ich viezli na vozoch za mulicami, kričali od bolesti.“
Po odchode nemeckých vojsk sa ľudia vrátili späť. Na- sťahovali sa do domov, ktoré plamene obišli. V jednom žilo aj päť rodín. Jozef s rodičmi bývali u babky. Spolu s ďalšími štyrmi rodinami. Spávali na zemi.
Prívetiví vojaci
Jedla nebolo. Zhorelo, po zime sa ešte nestihlo urodiť. Rodiny sa delili aj o to málo, čo sa rodičom podarilo zohnať. Jozef a ostatní, ktorí sa na čas nasťahovali k jeho babke, prežili aj vďaka Rusom. Na ich dvore si zriadili poľnú kuchyňu. „Mali kuchára, bol to skvelý človek. Pamätám si, že aj konské postroje opravoval. Bol to dobrák, najmä k nám deťom. Nik- dy na nás nekričal, nikdy nás nezahriakol. Neraz nám dal boršču, ktorý varil pre svojich chlapov. Išli sme prasknúť, toľko sme sa dojedli.“
Ani na nemeckých vojakov však dôchodca nemá zlé spomienky. Bývali aj u nich, rovnako ako v ostatných domoch. Spočiatku ôsmi. „Otec im každý večer ustlal na zemi. Nefrflali a nikdy sa nestalo, že by nás z našich postelí zhodili, aby sme si my išli na zem políhať,“ rozpráva starček. Ku koncu vojny ubytovali Hucíkovci dvoch mladých Nemcov. Vzdelancov. Rýchlo sa stali súčasťou rodiny. Dvojicu si veľmi obľúbili rodičia, Jožko aj jeho sestra.
V jedno popoludnie sa však do dreveničky nevrátili. „Mysleli sme, že odišli domov. Neskôr, pri prechádzke v lese, ich však otec našiel. V ten deň padli v boji.“
Naďa Kališová
