Aj naši športovci reprezentujúci Slovensko v netradičnom hokeji na sánkach pre telesne postihnutých sa predstavili na medzinárodnom turnaji. Je to fyzicky náročný šport.
DOLNÝ KUBÍN. Hráči sedia na špeciálnych saniach, na ktorých sú upevnené dva korčuliarske nože. Hrajú a pohybujú sa pomocou krátkych hokejok s hrotmi na konci.
Na turnaji vo Viedni sa Slováci zúčastnili kvalitne obsadeného podujatia. Kórejskej republike podľahli hneď v úvode vysoko 9:0. Ázijci im nasúkali osem gólov už v prvej časti hry. Podobne nestačili na ďalšieho účastníka z Talianska - 13:1. S Rakúskom najskôr prehrali 4:1 a v dueli o bronz tesne zaváhali v pomere 3:2.
Mužstvo na čele s kapitánom, Dolnokubínčanom Petrom Štítom absolvovalo výsledkovo nie veľmi úspešný vstup na scénu. Teší ich však, že sa mohli aspoň zúčastniť. O podujatí aj o sledge hokeji nám čo-to porozprával kapitán.
Slovenský sledge hokej sa dočkal premiérového turnaja. Aká dlhá cesta k nemu viedla?
Štyri roky som dochádzal na tréningy a zápasy do moravského Zlína. Predvlani sa ku mne pridali ďalší a vytvorili sme základ prvého tímu. Je za tým veľa organizačnej práce. Viac tréningov by však nezaškodilo. Chalani nemali odtrénované toľko, koľko by potrebovali. Aj to je dôvod, prečo sa pozeráme skôr dopredu ako dozadu.
Turnaj vo Viedni bol určite veľkou skúsenosťou. Aj keď ste v štyroch zápasoch ani raz nebodovali.
Dôležité je, že sa nám vôbec podarilo predstaviť sa na ňom. Dúfam, že sa nám podarí prebudiť záujem o sledge hokej u ďalších záujemcov. Aj sponzorov by sme potrebovali. Zo športového hľadiska nemá zmysel hodnotiť zápasy. Taliansko a Južná Kórea nás veľmi šetrili. Rakúsko je, podobne ako my, na začiatku. Ak sa však pozrieme na nové skúsenosti, bola to pre nás perfektná škola.
Novinkou bolo, že sa na poste trénera reprezentácie objavil kormidelník najmenších hokejistov Dolného Kubína Miroslav Dráb. Ako došlo k tomuto spojeniu?
Miro sa o hokej na sánkach zaujímal už dlhšie. Raz som sa ho opýtal, či by nevedel o niekom, kto by nám pomohol s trénovaním. Sám sa ponúkol, čo si veľmi vážim.
Už pár sezón ste stabilným členom zlínskeho hokejového tímu na sánkach. Patríte teda k najskúsenejším hráčom v mužstve. Čo ste ako kapitán spoluhráčom radili?
Nech si všetko naplno užívajú. Nech doširoka otvoria oči a všetko vstrebávajú. Na ľade, aj mimo neho. Musíme sa ešte veľa učiť. A musím povedať, že na turnaji som sa učil aj ja.
S akými pocitmi ste odchádzali z Rakúska?
Bol som veľmi unavený. Fyzicky aj psychicky. Pred turnajom sme museli narýchlo zorganizovať veľa vecí a vyriešiť množstvo problémov. Bol som rád, že to máme za sebou. Až po oddychu sme sa vrhli do ďalšej práce.
Dolný Kubín sa stal akousi Mekkou sledge hokeja na Slovensku, keďže je tam každý mesiac sústredenie reprezentácie. Neplánujete pripraviť prvú medzinárodnú konfrontáciu práve na Orave?
Radi by sme premiérový medzinárodný zápas alebo exhibíciu zorganizovali práve v Kubíne.Dúfam, že sa nám to podarí.
Čo má pred sebou národný tím, ak sa chce raz prepracovať na paralympijské hry?
Musíme byť realisti. Špičkové svetové výbery pracujú roky na profesionálnej alebo poloprofesionálnej úrovni. V našich podmienkach je to zatiaľ nereálne. Čo najskôr potrebujeme získať ďalších záujemcov, aby hráči cítili zdravý konkurenčný tlak. Potrebujeme zohnať vlastný výstroj, aby sme si ho nemuseli stále požičiavať. Treba postupovať pomaly. Bol by som rád, keby sa nám o dva roky podarilo zúčastniť majstrovstiev sveta v kategórii B.
