NÁMESTOVO. Ján Rusnák je zdravotník. Navštívil niekoľko európskych krajín, videl bohatstvo i blahobyt. V decembri sa rozhodol, že je čas pozrieť sa do chudobnejšej časti sveta. Ako misionár vycestoval na tri mesiace do africkej Burundi a Kene.
Padlo Haiti aj Sudán
Koncom minulého roka sa skontaktoval s profesorom Vladimírom Krčmérym z Bratislavy, ktorý organizuje misijnú činnosť po celom svete. Pôvodne mal vycestovať na Haiti. Prekážkou bola francúzština. Rozmýšľal i o Sudáne. Napokon dostal na šesť týždňov Burundi a na rovnako dlho Keňu.
Prvý mesiac a pol robil spolukoordinátora projektu. Asistoval Slovenke, ktorá v Afrike pôsobí už päť rokov. Zásobovali potravinami a liekmi tri záchytné centrá a dva sirotince umiestnené v rôznych častiach krajiny. „Kúpiť lieky nie je problém, ak máte peniaze,“ hovorí Ján. „Netreba recept, vo veľkoskladoch kúpite všetko, čo potrebujete.“
Miestni sa bez pomoci misionárov nezaobídu. Očakávajú ju, aj potrebujú.
Projekt koza
Ján so slovenskou koordinátorkou afrických projektov zabezpečovali najmä chod sirotinca v mestečku Čondy. Trvalo je v ňom šestnásť detí, starať sa však museli aj o ďalšiu päťdesiatku z okolia. Profesor Krčméry rozbehol v Burundi projekt „koza“ - deti v najhoršom stave dostávajú dvakrát do týždňa kozie mäso.
„Väčšina detí neraňajkuje, nemá čo. Niektoré jedia raz do dňa, mnohé ani toľko. Chýba im výživa. Preto sme v školách pravidelne vyberali skupinu podvyživených detí, ktorým sme v utorok a v stredu dávali mäso.“ Kozy kupovali od domorodcov. Chov je v oblasti rozšírený, máloktorí chovatelia však kozy aj jedia. Sú takmer výlučne na predaj.
Najbežnejším jedlom sú rôzne kaše, kukurica, ryža, ovocie. Mäso sa na stole objaví nanajvýš raz za dva týždne. Tí najchudobnejší nedostanú do úst nič aj niekoľko dní.
Na ošetrenie pešo
Minimálne raz do týždňa pracoval Ján v miestnej nemocnici. S kolegami kontroloval tamojších zamestnancov. Snažili sa zvýšiť pracovnú morálku. Pozerali záznamy, porovnávali, koľko zamestnancov je na šichte zapísaných a koľko tam v skutočnosti je.
Výbava v kenskej nemocnici bola biedna. Ján s kenskou sestrou pri očkovaní detí.
Ján však robil aj to, prečo hlavne do Afriky odišiel - zbierať skúsenosti zo zdravotníctva. Pracoval na urgentnom príjme. S kolegami liečil popáleniny, maláriu, brušný týfus, tržné poranenia po útokoch mačetou. Pacienti chodia na ošetrenie zväčša sami, pešo prejdú k najbližšej nemocnici aj dvanásť kilometrov. „Sú to veľmi odolní ľudia, lekára vyhľadajú, až keď je najhoršie. Občas sa stane, že je neskoro a už sa im nedá pomôcť.“
Prekonal maláriu
Brušný týfus či malária sa stávajú osudnými najmä pre malé deti. Rodičia sa o ne snažia starať, no neraz im nemajú dať čo jesť, aj keby chceli. Najmenší nevedia povedať, čo ich bolí. „Lieky sú, no rodičia často prichádzajú, keď je dieťa v kóme.“
Mnohí miestni ľudia sú zanedbaní, špinaví. Zdravotníci sa teda neraz stretávali s hnisavými ranami, ktoré bolo treba ošetriť, vyčistiť a zašiť. Riziko nákazy bolo veľké. Ján dostal pred odchodom do Afriky viacero očkovacích vakcín. Proti týfusu, malárii, brušným chorobám, besnote, hepatitíde. Choroby ho však neobišli. „Prekonal som jednu maláriu, našťastie len jej ľahšiu formu. Po troch dňoch som bol fit,“ povedal Ján.
Nočný zákaz vychádzania
Spevnené cesty sú v Burundi len na hlavnom ťahu, dedinčania bývajú v chatrčiach väčšinou bez elektriny. Deti majú jedno oblečenie, ktoré nosia dovtedy, kým sa na nich nerozpadne. Všetky by mali chodiť do školy. Tú však treba platiť a väčšina ľudí peniaze nemá. A tak sa školáci celý deň flákajú po uliciach. No len do zotmenia. Vtedy sa ulice úplne vyprázdnia. V noci je totiž v celej krajine nepísaný zákaz vychádzania. „Ak sme sa v meste zdržali, museli sme tam prespať. Nikam by sme sa nedostali. Cesty strážia policajti, sú uzavreté.“
Niektorí ľudia sa živia poľnohospodárstvom, najnižšia vrstva vytína stromy, z kmeňov vyrába uhlie a predáva ho. V oblasti je aj pár fabrík. Na výrobu čaju, palmového oleja. Ľudia v nich pracujú priemerne za pätnásť eur na mesiac. „Sú tam celé rodiny, mama s otcom pracujú, deti sa hrajú pri ich nohách.“
Počas voľných dní spoznával Oravčan krajinu. Na fotke na vrchole Mount Kenya (5199 m n.m.) s horským vodcom.
V krajine nie sú supermarkety ani národné parky. Aj tradičná africká divočina chýba. „Nevidel som tam ani jedno divoké zviera.“ Ľudia nemajú rádia, televízory, chladničky, mikrovlnky. Na každom kroku je však obchod so značkovou obuvou, s telefónmi a notebookmi. „Všetci majú mobil. Nabíjajú ich hromadne, v najbližšom dome s elektrinou.“
Rodia v noci
Práca v Keni bola pre Oravčana ešte zaujímavejšia ako v Burundi. V prvej krajine sa stretol s misijným životom, videl, ako fungujú sirotince, ako sa starať o opustené a choré deti. V Keni však bola hlavnou náplňou jeho činnosti práca v malej mestskej nemocnici.
Začínal o ôsmej ráno, končil o štvrtej popoludní. Neraz však slúžil aj v noci. „Nemusel som, no chcel som sa naučiť čo najviac. V noci sme mali najmä pôrody. Niekedy jeden, občas dva. Za šesť týždňov som asistoval minimálne pri štyridsiatich.“ A prečo kenské ženy rodia takmer výlučne po polnoci? „Tiež ma to zaujímalo. Povedali mi, že deti sa robia v noci, takže sa v noci musia aj rodiť,“ hovorí Ján.
Na zotavenie musí novopečeným mamičkám stačiť pár hodín. Za pobyt v nemocnici treba platiť. Na čo nemajú peniaze. Neraz sa teda stalo, že žena tri hodiny po pôrode zabalila dieťa do zavinovačky a išla domov. Opäť pešo, aj desať kilometrov.
Budúcnosť neriešia
V nemocnici pracovalo s Oravčanom len šesť kenských sestier. Každý musel robiť všetko. Od rána očkovali deti, denne ich na pravidelné mesačné preočkovanie chodila asi päťdesiatka.
Medzitým ošetrovali rôzne tržné či bodné poranenia, brušné ochorenia. Jánovi dala táto práca veľa. „Nikto sa ma nepýtal, na čo mám špecializáciu. Musel som sa vysporiadať so všetkým, čo prišlo. Boli sme na zmene len dvaja, nemal nám kto pomôcť. Skúsenosti, ktoré som tam získal, sú na nezaplatenie. Doma by som ich nenazbieral,“ povedal.
Oravčana Afrika očarila. Najmä pokojný život, ktorí tamojší ľudia vedú. Čas je pre nich relatívny pojem. Žijú prítomnosťou, za ničím sa nenaháňajú. Aj to je jeden z dôvodov, prečo by sa do tejto chudobnej krajiny budúci rok chcel vrátiť.
