NIŽNÁ. Tretí tábor, sedemtisíc metrov nad morom. Trojica horolezcov sa ukrýva v stanoch. Naokolo zúri snehová víchrica, kamaráti sa ledva počujú. Ešte pred dvomi dňami videli koniec. Bol takmer na dosah. Začínajú baliť. Nešťastne sa pozerajú do oblakov. Broad Peak (8047 m.n.m.) ich na svoj vrchol nepustí.
Po ľadovci v sandáloch
Výstup na horu nepatrí ani zďaleka k tým jednoduchším. Šesť dní šliape medzinárodná skupina s Lacom Ďuroškom z Nižnej do základného tábora. Sprevádza ju 95 nosičov z podhorskej pakistanskej dedinky. Idú skalnatými, suchými oblasťami. Až k ľadovcu. „Bolo to náročné. Ľadovec Baltoro mnohí prirovnávajú k jašterovi. Postupne sa predlžuje o všetko, čo padá z hôr. Kráčali sme po ľade, po štrku, šutoline, miestami nám v ceste ležali obrovské balvany.“
Laca šokujú miestni, ktorí im pomáhajú so zásobami. Kým členovia expedície sú obutí a oblečení v značkových veciach, nosiči idú veľmi naľahko. Nohy im chránia biedne sandále, niektorí nemajú ani ponožky. „Nechápali sme, ako sa v tom dokážu tak húževnato pohybovať po ľadovci. A to mal každý na sebe minimálne 25-kilový batoh.“
Prvý pokus nevyšiel
Základný tábor stojí vo výške 4800 metrov. Osem horolezcov z Poľska, Španielska a Slovenska si postupne stavia prvý, druhý a napokon aj tretí tábor. Aklimatizujú sa, získavajú kondičku. „Pravidelne sme chodili hore a dolu,“ hovorí horolezec Laco. „Nosili sme stany, spacáky, plynové bomby, variče, potraviny, karimatky.“
Do prvého tábora vystupuje minimálne štyri razy. Z neho prechádza do druhého a zase zostupuje dole. Konečne slnečno. Dvojica zo skupiny vychádza do tretieho tábora. Z nadmorskej výšky štyritisíc metrov trvá výstup dva dni. Počasie sa mení. „Bolo to hrozné. Víchrica, sneh, zima. Ďalší výstup by bol životu nebezpečný.“ Vracajú sa. Nevadí. Ešte bude možnosť osemtisícovku pokoriť.
Sám by hore neprežil
Po pár dňoch ide hore opäť. Podmienky sa znova zdajú perfektné. No zase nič z toho. Kým tentoraz trojica, vyjde do trojky, hore sa už ženia všetci čerti. Ostatné expedície balia stany. Na výber nemá ani Lacova partia. „Ani za svet som nechcel ísť dole. Vedel som, že späť hore už nepôjdeme. Museli sme zniesť všetko. Chcel som vyčkať, kolegovia ma však presvedčili. Čoskoro som si uvedomil, že urobili dobre. Zostal by som tam sám, pochybujem, že by som prežil. V takomto počasí potrebujete mať hore skupinu, aby ste sa niekam dostali, či už hore alebo dole.“
Postupne balia aj dvojku a jednotku. Počasie sa zhoršuje aj nižšie. Podmienky sú katas-trofálne. Teplota klesá. „Hore muselo byť peklo. Neverím, že by sme sa odtiaľ dostali, keby sme ešte pár hodín vyčkávali. A sám vôbec. Vo víchrici by som zablúdil po pár minútach.“
Tri mesiace a bez úspechu
Sklamanie z neúspechu po takmer dvoch mesiacoch strávených pod Himalájmi je veľké aj doma. Predpovede horolezci sledovali. Spoľahnúť sa na ne mohli maximálne na päťdesiat percent. S neúspechom sa však muselo zmieriť viacero expedícií. „Na K2, na ktorú to bolo zo základného tábora asi dve hodiny po ľadovci, sa tri mesiace pripravovali štyri skupiny. Keď sme odchádzali, dostali sme od nich správu. Vzdali to,“ povedal horolezec. „Je to zakliata oblasť. Človek môže byť akokoľvek pripravený, ale ak nevyjde počasie, nenarobí nič.“
Laco Ďuroška pri výstupe do tretieho tábora. FOTO: ARCHÍV (LĎ)
Jeden z medzinárodnej skupiny však predsa na vrchol vyšiel. Poliak, ktorý do nižšie položených táborov neschádzal. S belgickou expedíciou trafili slnečný deň. Výstup však bol utrpením. „Hore išiel dvadsať-osem hodín. Keď zišiel, bol rád, že žije. Pod vrcholom si nechal ruksak so všetkými vecami. Myslel, že hore vyjde za pár minút. Trvalo mu to dvadsať hodín. Nemal vodu, jedlo, materiál. Veľa riskoval, sám sa priznal, že išiel skoro na smrť.“ Laco bol vtedy v základnom tábore. Išiel po zásoby.
Najskôr pohovor
Oravčan sa do medzinárodnej expedície dostal náhodou. O osemtisícovke začal snívať už na vrchole sedemtisícovej Aconcagui. S kamarátom z Čiech horu zdolali pred dvomi rokmi. Spolu oslovili poľskú partiu. Napokon však z expedície nič nebolo. Aj český kamarát od ďalšieho výstupu ustúpil. Laco hľadal ďalej.
„Naši himalájisti ma potisli k poľskej partii, ktorá organizovala expedíciu do Pakistanu, na Broad Peak,“ hovorí. „Musel som podstúpiť akýsi konkurz. Poliaci zisťovali, kde som už bol. Chceli si ma preklepnúť. Nemôžu so sebou zobrať kohokoľvek a riskovať, že im niekde hore zomrie.“ Laca do skupiny nakoniec prijali. K trom miestnym a štyrom španielskym horolezcom.
Nebezpečné trhliny
Skupine so Slovákom sa našťastie v pakistanských horách nič vážne nestalo. Problémy však mali viacerí. Dvoch Španielov zmorila výšková choroba už v druhom tábore. „Bolela ich hlava, mali pocity úzkosti, stiesnenosti, báli sa, že sa u nich začína prejavovať opuch mozgu. Zišli do základného a tým pre nich výstup skončil.“ Jeden z Poliakov začal mať problémy pri výstupe do tretieho tábora. Kamaráti mu pomohli zísť. Ani on už radšej šťastie nepokúšal. Laco s výškou problémy nemal.
Broad Peak - 8047 m n.m.
Nie všetkým sa však podarilo z Broad Peaku zísť. „Bolo tam veľa trhlín. Keď sme išli po fixoch, bolo to viac-menej bezpečné. Jedna z nich sa stala osudnou pre kamaráta z Thaiwanu. Keď mi to povedali, ani veriť som nechcel,“ spomína na nepríjemnejšie okamihy expedície.
Pri zostupe sa ešte zastavili na symbolickom cintoríne venovanom horolezcom, ktorí sa z pakistanských hôr domov nevrátili. Na jednej z tabuliek našiel Laco meno slovenského horolezcu Vladimíra Plulíka. Zmizol v roku 2008 pri zostupe z Broad Peaku. Dodnes sa jeho telo nenašlo.
Placky ráno, na obed aj večer
Pakistancami bol Laco ohúrený. „Sú to milí, srdeční a nápomocní ľudia. Je tam veľká chudoba. Muži z podhorskej dedinky pracujú tri mesiace v roku, počas sezóny výstupov. Za deň dostane jeden 800 rupií, čo je necelých sedem eur. Pre nich sú to však veľké peniaze.“
Miestni v skalnatej pôde pestujú zemiaky, trochu obilia, vo výške takmer tritisíc metrov dokonca dozrievajú aj marhule. Chovajú kozy a hydinu. Mäso jedia maximálne raz do mesiaca. Hlavným pokrmom sú placky z múky, vody a soli. „Jedia ich tri razy do dňa. Aj my sme ich jedávali, no dali sme si na ne syr, džem alebo vajcia. Inak boli bez chuti.“
Vidieť ženu v menších mestách či dedinách je vzácnosť. V reštauráciách, obchodoch i hoteloch pracujú výlučne muži. Ženy sa pred cudzincami ukrývajú.
Adrenalín si skupina užila aj pri príchode do Islamabádu. Horolezci už na letisku dostali mikrobus s ozbrojenými vojakmi. Chodili s nimi všade. Vojaci ich sprevádzali až na Karakuram a jeden bol s nimi celý mesiac v základnom tábore. „Asi je to tam nebezpečné, najmä teraz, po smrti Usámu bin Ládina. Našťastie, my sme nepokoje nezažili.“
