Keď sa hovorí o útoku na dvojičky Svetového obchodného centra v New Yorku, pomyslím si aj na I. svetovú vojnu v zastrčenej hornooravskej osade Ráztoky. Jej obyvatelia spočiatku nemali ani len tušenie, čo je vojna. Priamo ich nezasiahla. Chlapi boli hrdí, že môžu narukovať, vraj idú pomôcť vlasti. Až keď sa vracali ako mrzáci a niektorí vôbec, pochopila osada neľudskosť vojny. Začal sa šíriť hnev a odpor proti vrchnosti.
Ani Američania si nemohli až do roku 2001 uvedomiť pravý význam slova agresor.
Lebo kto kedy dovtedy napadol USA? Vždy len útočili. V mene „slobody a demokracie“ padli len vo Vietname jeden až dva milióny ľudí. Pre porovnanie spomeniem len jeden útok z Vietnamskej vojny: „Americké jednotky na kopec s tunelmi zhodili 450 ton bômb a 68 ton napalmu. Temeno kopca potom nazvali Hamburger Hill, podľa toho, že boje na ňom robili z vojakov hamburgery.“ USA chceli rozhodovať aj v Kórey, skúšali to i na Kube.
Útok na USA pred desiatimi rokmi je poľutovaniahodný. Dve lietadlá trafili dva mrakodrapy, zahynulo takmer tritisíc ľudí. Američania sa vtedy akoby švihom biča dostali do pozície Ráztočanov. A – pochopili podstatu agresie.
Vrchnosť by si mala riešiť mocenské záujmy sama. Nenajímať pešiakov s bičmi.
Keby bol býval americký prezident Johnsom, ale už aj predtým Kennedy, chlap, mohol ísť v roku 1964 do Vietnamu a porozbíjať huby tamojším vodcom. A, samozrejme, strpieť odplatu.
A - 11. septembra 2001 mohol prísť Usáma bin Ládin do USA peši a pozvať Busha do ringu. Lebo vojny nespôsobujeme my dole.
