TVRDOŠÍN. Viaceré slovenské obce a mestá stavajú protipovodňové hrádze. Peniaze na ne dostali z vlády. Tvrdošín medzi ne nepatrí. Napriek tomu na miestnom potoku v priebehu dvoch mesiacov pribudli štyri menšie, hlinené hrádze a jedna veľká z kameňa a dreva.
Bazén na dvore
Hlisník už niekoľkokrát zatopil ulicu pod hlavnou cestou aj nové námestie. Kým robotníci nepridali do potoka ďalšie rúry, Zoššákovci problémy nemali.
Krátko po úprave koryta sa však nové potrubie pri prietrži mračien upchalo. Na dvore, v garáži aj v dielni mala rodina po pár minútach dvadsať centimetrov vody. „Povedal som si, že ak sa o to nepostará mesto, družstvo alebo urbár, urobím to sám,“ hovorí Miloš Zoššák.
O protipovodňové hrádze sa začal zaujímať pred desiatimi rokmi. „Človek robí veľa zásahov do prírody. Aby voda po nepokosenej tráve nezletela priamo do mesta či dediny, treba ju pribrzdiť.“
S menšími protipovodňovými úpravami začal ešte vlani. Okolo prameňa, na mieste niekdajšieho smetiska, ktoré na vlastné náklady odstránil, vysadil dvetisíc stromčekov. Na jar k nim pridal ďalšiu tisícku.
Pomoc neprišla
Hneď po lejakoch urobil so svojimi zamestnancami najskôr malé hate. Šesť mužov ich stavalo päť dní. Išlo do nich takmer desať ton skál. Na rad prišla hlavná hrádza asi pol kilometra nad mestom. Široká je pätnásť metrov, vysoká dva. Drevená guľatina je pospájaná drôtmi, konštrukciu vyplnili stavbári 25 tonami kameňov.
Pod hlavnú hrádzu by bolo treba ešte aspoň dve alebo tri, rovnako veľké. „Len tak sa dá voda spomaliť.“
Tvrdošínčan do existujúcich stavieb na Hlisníku investoval stovky eur. Na zostávajúce treba ďalších minimálne dvetisíc. „Očakával som pomoc od mesta. Aspoň zamestnancov technických služieb. Prisľúbilo mi ich, najskôr štyroch, potom dvoch. Nedostal som ani jedného. Požičalo mi tatrovku, s chlapmi sme na nej vozili kameň a drevo, ktoré som si musel sám zohnať. Som však rád, že mi to samospráva schválila.“
Miloš by sa možno pustil aj do ďalších minipriehrad. „Roboty je veľa. Len keby sa našli ľudia ochotní pomôcť.“
