DOLNÝ KUBÍN. Simona Mikušová je cestovateľka telom aj dušou. Nebaví ju ležať na preplnenej pláži. Keď sa rozhodne vycestovať, tak mimo vyhľadávaných destinácií. Nedávno trávila dva týždne v nebezpečnom Iráne.
Nocovanie v autobusoch
Simona pracovala ako zahraničná redaktorka. O Iráne písala minimálne štyri razy do týždňa. „Musela som vidieť, či je naozaj taký. Mala som pocit, že bez návštevy už tamojšie dianie ďalej interpretovať nedokážem,“ hovorí Oravčanka.
Dohodla sa so štyrmi kamarátmi, vybavila povolenia, víza, letenky, naplánovala trasu. Nevedeli, kde sa ako dlho zdržia, za dva týždne chceli vidieť čo najviac. Z trinástich nocí napokon len päť strávili v hoteloch. Zvyšok prespali v autobusoch.
Domy v skalách
Púť začala skupina Slovákov na severe krajiny pri tureckých hraniciach, v netradičnej horskej dedinke Kandovan. „Zvláštne, vysoké a špicaté domy sú postavené v skalách. Niektoré majú až sedemsto rokov. Hovorí sa, že prví obyvatelia dediny sa v tejto oblasti ukrývali počas invázie Mongolov.“ Ľudia žijú skromne, no sú spokojní. V zvláštnych skalných domčekoch majú aj elektrinu. Na svete je vraj podobná dedina už len jedna – v Turecku.
Domy v skalách.
Z chladného severu sa naprieč celou krajinou presunuli až k Perzskému zálivu, na malý ostrov Hormoz. „Je to jedno z najkrajších miest, aké som doteraz videla,“ hovorí Simona. „Malý ostrov je pokojný a pestrofarebný. Sú tam zvláštne skalnaté kopce, každý má inú farbu – sú červené, čierne, biele. Aj pláž je farebná. Myslím, že za to môžu nerastné suroviny. Cítila som sa tam ako na Marse.“
Zaujali ju miestni ľudia. Aj tam chodili ženy v dlhých čádoroch, podobne ako v ostatných častiach krajiny. Nie však v čiernych, ale vo farebných. Zakryté mali aj tváre, zvláštnymi maskami. „Ľudia sa živia prevažne rybolovom. Plavia sa na tom, čo majú. Uprostred mora sme videli muža plávajúceho na polystyréne. To bola jeho loď.“
Za drogy aj smrť
Pred odchodom mala Simona Irán podrobne naštudovaný. Bez toho sa do krajiny so zvráteným režimom vycestovať neoplatí. Nebezpečenstvo číha na návštevníkov na každom rohu. „Všade sa pohybuje tajná polícia, vládni zvedovia. Pristavujú sa pri ľuďoch, pýtajú sa, ako vnímajú režim, prezidenta. Ak je odpoveď zlá, hrozí väzenie, palicovanie či kameňovanie. Pozor si treba dávať aj na fotografovanie. Zakázané je fotiť vládne budovy. Zvečniť, bez problémov, si môžete len pamiatky.“ Nedávno istá Francúzka fotila námestie v hlavnom meste. Zatkla ju polícia. Dostala dva roky za špionáž. Presviedčať miestne úrady, že nefotila tajnú políciu, ale pamiatky, bolo márne.
Monar Jonab - trasúce sa minarety.
Iný prípad sa stal na jar tohto roku. Holanďanka dostala trest smrti. Európska únia žiadala, aby jej trest úrady zmiernili na doživotie. Prísľub medzinárodné spoločenstvo dostalo, napriek tomu však Európanku popravili. Európske orgány sa to dozvedeli až dva dni po jej smrti.
„Rozprávali sme sa na námestí s miestnym mužom. Keď sme dohovorili, odviedla ho polícia. Neviem, prečo. Ani sme sa pre istotu nepýtali. Dôvod na zatknutie si nájdu kedykoľvek. A tresty sú vysoké. Za drogy je doživotie alebo smrť, človek nikdy nevie, čo sa tam stane. Najhoršie je, že ani nemusíte niesť v batohu drogy, no môžu sa vám v ňom odrazu ocitnúť. Režim nemá zľutovanie, nerešpektuje dokonca ani diplomatické pravidlá.“
Zbytočné veľvyslanectvá
Novinárov v Iráne zatýkajú bežne. Aj preto Slováci v žiadosti o víza uviedli falošné povolanie. Simona bola na dva týždne predavačkou. Aj tak mala strach, že na to tajní prídu. „Náš veľvyslanec hovoril, vraj nie je možné, aby si to nepreverili. No možno zámerne čakali, čo urobíme. Keby sa niečo stalo, trest by bol o to tvrdší.“
V Iráne veľvyslanectvá nemajú ktovieaké postavenie a právomoci. Snaha pomôcť je často márna. „Niekoľkokrát nám tajná polícia prerušila hovory, zablokovala telefóny, keď sme volali na ambasádu, aby sme ich priebežne informovali, kde sa pohybujeme. Vzápätí nám tajné služby volali z cudzích čísel, napríklad s americkými predvoľbami, lokalizovali nás, zisťovali, či sme neklamali.“
Rybári na ostrove Hormoz.
Vyhliadky iránskeho väzenia sa nepáčili nikomu. Slováci by najradšej hneď po príchode odišli domov, alebo zostali v bezpečí budovy ambasády. Strach však napokon prekonala túžba po dobrodružstve a Irán sa im spoločne podarilo precestovať bez väčších problémov.
Bez šatky ani na krok
Cudzinci po krajine nemuseli chodiť zahalení v tradičných, dlhých čiernych čádoroch. Bez šatky na hlave sa však nemohli pohnúť. Zakryté museli mať najmä vlasy, ruky aj nohy, aspoň z väčšej časti. „Kraťasy a tričko si žena obliecť nemôže. Za chýbajúcu šatku vám hrozí väzenie a pokuta.“
Alkohol je v celej krajine zakázaný. Nielen na verejnosti. Preto, aj keď skupina dostala pozvanie na víno, pohárik odmietla. Ťažkosti mali s jazykom, po anglicky sa dalo dohovoriť len málokde. Pripraviť sa museli vopred aj na to, že si v krajine nevyberú peniaze z bankomatu. Hotovosť nosili so sebou. Zlodejov sa však báť nemuseli. „Za krádeže sú vysoké tresty, takmer vôbec sa tam nekradne, ľudia sa asi boja,“ hovorí Simona.
Iránci: Nie sme teroristi
Slovenská výprava sa rozprávala s miestnymi ľuďmi. „Je to veľmi inteligentný národ, múdry, vzdelaný. Poznám málo národov s takými priateľskými ľuďmi ochotnými pomáhať. Neraz sa pri nás zastavili, ponúkli čaj, porozprávali. Problémom však je, že majú nad sebou šialencov, ktorí vydávajú šialené príkazy. A celý svet vníma Iráncov podľa nich.“
Iránci prosili Slovákov, aby o nich všade rozprávali, že nie sú teroristi, že sú dobrí ľudia, ktorí majú radi Európanov a nechcú ubližovať. Mnohí túžia navštíviť náš kontinent, no nemôžu.
Hoci mala Oravčanka naštudovaných veľa informácií o exotickej krajine, jej pohľad na ňu sa po návšteve výrazne zmenil. „Vnímala som ich ako radikálov, šialencov, no zistila som, aký je to skvelý národ. My vieme len to, čo sa píše, alebo o čom počujeme v televízii – o šialenom režime, o vyvíjaní jadrových zbraní, ktoré chcú použiť proti Američanom. Informácií o ľuďoch je málo.“
