Euroval a eurofondy

Pálilo mu to. Neustále si od niekoho požičiaval dvadsaťkorunáčku. Žil nad pomery, pil. Obchádzal ľudí vo fabrike, od posledného si pýtal, prvým splácal. Ktovie koľkým ostal dlžný, keď zomrel.

Rovnako skončila tá fabrika. Hoci sa niekdajšia štátna vlajková loď československého elektrotechnického priemyslu potápala čoraz viac, štát do nej lial a lial peniaze. Manažment si zvykol, čakal. Nezodpovednému hospodáreniu milióny nepomohli. Klesla ku dnu.

Dnes potrebujú pomoc pred bankrotom krajiny eurozóny. Musíme si pomáhať, povedali europolitici.

Takzvaný euroval naštartovalo Grécko. Malé Slovensko už raz po európskom stole buchlo. Odmietlo mu pôžičku, presadilo zmenu distribučného kľúča i účasť privátneho sektora na vytváraní balíka peňazí a záruk na pôžičky štátom, ktoré sú na pokraji bankrotu.

Či môže buchnúť aj druhý raz a povedať nie zvyšovaniu eurovalu, je tvrdý oriešok.

Naše vládne strany sa opäť zhodli, že sa nezhodli. SaS eurovalu viac dať nechce.

Ibaže! Či eurozóna padne alebo nie, nezáleží od našich miliónov a záruk na miliardy. Ale ak padne, celá Európa bude tvrdiť, že ju potopilo Slovensko.

To koalícia pochopila, strany sa zhodli, že počkajú, či najprv iná krajina nepovie nie.

Ešte by mnohí mohli pochopiť, že kým Európa nás nepotrebuje, my ju áno. A najmä si prepočítať, či naše peniaze do záchranného balíka nie sú vlastne splátkou toho, čo sme už vďaka eurofondom získali. Stačí sa pozrieť okolo.

Aby o nás Európa nehovorila: Keď dávame berú, keď pýtame, utekajú.

Pozor aj na slovenské príslovie, ktoré hovorí, že pôžičky robia z priateľa nepriateľa.