Predstavte si, že ste stále medzi štyrmi stenami. Vonkajší svet je pre vás tabu, privítate každý kontakt s väzením. Keď do väznice prídu dobrovoľníci, je o ich aktivity bitka. Otázka je, čo potom, keď sa dostanú na slobodu. Väčšina sa jej chce nabažiť a o ruku, ktorá by ich mohla viesť, strácajú záujem. Ale, že sa ľudia s kriminálnou minulosťou nesprávajú tak, ako okolie očakáva, je aj dôsledok nedotiahnutej legislatívy a predsudky.
Trestaní príliš nevzbudzujú súcit verejnosti. Zaslúžia si pozornosť?
- Vieme, že nemajú gloriolu, sú právoplatne odsúdení, teda porušili nejaké spoločenské normy. Ale treba sa zamyslieť, prečo zlyhali. Vo väzniciach sú mladí ľudia, ktorých rodičia nemali na nich od detstva čas, mladí, ktorí sa z mladíckej nerozvážnosti dostali do nesprávnych partií, keďže nemali možnosť poznať pozitívne vzory. Keď sa vrátia na slobodu, nenachádzajú podporu, zázemie, hanbia sa a tak často, akoby z bezmocnosti či z trucu, opäť sa vracajú do starých koľají.
Čo môžete pre nich urobiť, keď vyjdú z väzenia?
- Poviem príklad. Po šiestich rokoch sa vrátil z väzenia jednoduchý mladý muž. Našli sme mu zamestnanie, má slušnú mzdu. Ale napriek príjmu 600 eur, živorí zo 130 mesačne. Vrhli sa na neho veritelia, u ktorých mal dlžoby ešte pred nástupom do výkonu trestu. On si nevie vybaviť splátkové kalendáre, oddialenie splátok. Nemá na to. Treba mu pomôcť.
Venujete sa skupinám s najvyššími trestami?
- Bežne nie, teraz sme sa však venovali aj im vďaka projektu Reštart. Ten nám umožnil vyškoliť a zamestnať ľudí na prácu s nimi. Väčšinou využívame dobrovoľníkov, najmä z radov študentov sociálnej práce, a dávame im klientov s ľahšími trestami, najmä rovesníkov, aby na nich mohli pôsobiť ako pozitívne vzory.
Trestaným sa EDUKOS, ako jedna z mála mimovládnych organizácií, venuje už 11 rokov. Aké boli?
- Je to mimoriadne náročná práca. Naša cieľová skupina nie sú ľudia, ktorí vzbudzujú súcit. Naopak, vzbudzujú odpor a obavy a spoločnosť ich zatracuje. Venujeme im veľa času a energie, čo nás vyčerpáva. Motivuje nás však výrok Senecu, že je ničomné nepodať ruku tým, ktorí klesli. Pre nás je nevyčísliteľne významným úspechom už len to, keď sa nám podarí pomôcť čo i len jednému.
Ako vás, ako mimovládku, vnímajú štátne organizácie?
- Poviem radšej, ako my vnímame štátne organizácie. Slovensko chce byť kompatibilné s Európou. Aj v oblasti súdnictva a väzenstva. Prijme zákony, no nedotiahne ich do praxe. A tak to doťahujú mimovládne organizácie. Štát ich nefinancuje, sú nútené zabezpečovať si peniaze cez projekty. To by nevadilo, keby potom štrukturálne fondy nezabíjali tvorivú robotu byrokraciou. Celé je to o nedôvere a upodozrievaní. Namiesto toho, aby nám štát poďakoval, že kryjeme diery v legislatíve, upodozrieva nás. Na zdokladovanie jedného eura miniem ďalšie. Každý, aj centový výdaj, treba niekoľkokrát prefotiť, nedajbože sa stane, že nejaký jednoduchý prostý človek sa zle podpíše, a hoci my tam dáme poznámku, štátni úradníci to považujú za podvod.
Spomínate diery v legislatíve. Aké konkrétne?
- Štát zaviedol alternatívne tresty. V poriadku, v Európe boli známe už predtým. S trestom povinnej práce problém nie je. Ale výchovné programy a sociálno-psychologické výcviky, ako ďalšie formy alternatív, nie sú dotiahnuté. Kto ich má zabezpečovať? A akým obsahom? V akom rozsahu? Kto výcviky zaplatí? To stanovené nie je.
Bohatý odsúdený zájde za komerčným psychológom, zaplatí, má potvrdenie, že absolvoval výcvik. Ale človek odkázaný na sociálne dávky na to nemá. A tak po uplynutí doby, ktorú na splnenie nariadenia trestu má, môže ísť za mreže.
Na ministerstve spravodlivosti sa ma opýtali, či to nerobia psychológovia na úradoch práce. Oni nevedia, že tí majú inú pracovnú náplň, že sú určení pre nezamestnaných, nie trestaných. To je iná práca.
Ďalšie rezervy má štát v pomoci ľuďom, ktorí sa vracajú z výkonu trestu. Bežne vo svete existuje program tzv. sanácia dlhov, tam štát vytvára podmienky na to, aby exekútori nezlikvidovali človeka, ktorý chce robiť, a dlhy za pobyt vo väznici či z obdobia pred odsúdením splácať. Sanácia dlhov neznamená ich odpustenie, ale možnosť akejsi pôžičky zo špeciálneho fondu, ktorou trestaný po návrate na slobodu splatí najnaliehavejšie záväzky.
Akým spôsobom tie diery plátate?
- My sme, napríklad, cez projekt poskytli sociálno-psychologický výcvik viac ako dvom stovkám odsúdených. Vyškolili sme tridsať ľudí zo Žilinského a Košického kraja, šiestich z nich zamestnali. Títo ľudia už pomohli viac ako dvesto trestaným v najťažšom období, období návratu na slobodu. Majú to síce robiť štátni zamestnanci, ale od nich sa vyžadujú fascikle a nie práca s človekom. Trestaným nestačí povedať, na ktoré úrady má ísť, čo všetko musí zariadiť, aby mohol v spoločnosti fungovať. Štátni úradníci nemajú šancu riešiť, že to tí ľudia nezvládnu.
Píšeme teda projekty, zháňame peniaze, školíme, preškoľujeme, pomáhame, zbierame skúsenosti zo zahraničia. V ďalšom pilotnom projekte budeme partnermi, chceme riešiť napríklad aj spomínanú sanáciu dlhov. Na východnom Slovensku je veľa Rómov vracajúcich sa z väzenia. Oni aj môžu mať záujem robiť, ale nebudú z prostého dôvodu – hneď by im všetko zobrali veritelia. Sociálne dávky sú vyššie ako to, čo by im ostalo po všetkých zrážkach.
Čo pre nich urobíte, keď sa im naozaj neoplatí robiť?
- Budú sa finančne vzdelávať. My budeme presviedčať veriteľov, že ak chcú dlžoby späť, je lepšie, keď budú brať od dlžníka mesačne menej, aby mu ostalo viac ako sociálne dávky. Tak bude splácať síce dlhšie, ale bude. A chceme vytvárať nejaké pôžičkové fondy na akútne dlhy, pre tých, ktorí chcú robiť. Budemi ich tiež učiť s peniazmi hospodáriť.
Inšpirujete sa aj zahraničím, ako tam štát pristupuje k trestaným?
- Spomeniem len jeden moment z ostatného pracovného pobytu vo Francúzsku. Keď sme videli, koľko tam dáva do prevencie recidívy štát, kolega to nazval mrhaním peniazmi. U nás ich na väzenstvo niet.
