VAVREČKA. Je to už viac ako tridsať rokov, ako sa Františkovi Kasanovi zmenil život od základov. Týždeň po svadbe odišiel pracovať na stavbu. Vážny úraz mu prekazil mnohé plány. Rok ležal na lôžku, znova sa učil chodiť. Na záľuby však nikdy nezanevrel. Podarilo sa mu ich zaujímavo skĺbiť.
Prechádzka areálom
Vychádzame z dediny. Pred rozbitou poľnou cestou presadáme do Františkovho džípa. „Tu som mal včelíny,“ hovorí včelár ukazujúc na kopec po ľavici. „No musel som ich presťahovať, hore som už nevládal.“ O tri minúty vchádzame do upravenej drevenej ohrádky. Vľavo úhľadne vysadené ovocné stromy, vpravo široký záhon rozvoniavajúcich fialových kvetín. Slivky, višne, jablká, marhule, je ich asi 240. Slúžia na okrasu, ale aj pre včely.
V strede je socha svätého Ambróza, patróna včelárov, s lavičkami okolo. „Prechádza okolo veľa ľudí. Radi sa tu pristavia, oddýchnu, pomodlia,“ hovorí František.“
Prečo skibob
„Niektorých včelárov charakterizujú plyšové včielky, mňa vystihujú lyže a sneh,“ hovorí včelár pri vstupe do areálu s tabuľou Včelnica pri skibobe.
Jeden z včelínov je plný šiltoviek. „Mám ich asi 250 a verím, že pribudnú ďalšie,“ hovorí František.
František sa na skibobe, akoby motorke s lyžami namiesto kolies, naučil jazdiť po úraze, kedy sa už nemohol postaviť na milované lyže. „Bolo to v roku 1979 na montáži v Banskej Bystrici. Vykladali sme betóny. Všetko sa zomlelo tak rýchlo. Chcel som sa postaviť, no odrazu ma do tváre trafila veľká železná bedňa.“ Z trinásťmetrovej výšky dopadol rovno na nohy. Silný náraz mu polámal obidva členky, dodnes ich nezohne. Poškodené mal koleno. Pri dopade na tvrdú zem neudržal rovnováhu, spadol na ruky, zlomil si ich.
Na hory nezanevrel. Zasnežených svahov sa vzdať nechcel. „Na dovolenke v Jánskych kúpeľoch som si všimol dvoch mužov v úctyhodnom veku, ako jazdia posediačky na krátkych lyžiach. Hneď som si jeden skibob požičal, neskôr dal vyrobiť amatérsky, nakoniec som si kúpil profesionálnejší. V Československu nebol svah, ktorý by som nezišiel.“
Prečo lyže
Z rokov minulých sa presúvame do súčasnosti. Bzukot včiel je čoraz intenzívnejší. Vidíme prvé úle, zaujali nás však aj lyže, úlomky i celé. Sú pri každom stromčeku, kríku, včelíne, len tak zapichnuté v zemi. Polámané snowboardy slúžia ako stôl, stoličky, lavičky. „Je ich možno 650 a k tomu asi tridsať snowboardov.“
Keď už na nich nemôže jazdiť, aspoň takto ich má stále blízko.
Starý otec
Pred vstupom do včelárskeho kútika sa ešte pristavíme pri jednom kríku. Na jeho kmeni je fotografia. Je na nej Františkov svokor, zomrel pred pár mesiacmi. „Bolo s ním už dosť zle, keď sme tu boli naposledy. Vybral sa rovno k tejto ringlote a hovorí: Vyschla, za pár dní pôjdem aj ja za ňou. Zahriakol som ho, nech nehovorí také veci. O niekoľko týždňov však starký naozaj zomrel.“
Na jar všetky stromy zakvitli, len starkého ringlota nie.
Tento špeciálny včelín z kmeňa stromu má asi pätnásť rokov. František má však niekoľko oveľa starších rarít. Najstaršia je rojnica z roku 1911. Včelár na fotke so synom Jurajom.
O včelárení
Naľavo včelíny, napravo potok. Tu František trávi toľko času, koľko mu dovolí zdravie. Včely ho zaujímali odmalička. Naplno sa im však začal venovať až po svadbe, s pomocou svokra.
Dnes má osemnásť včelstiev. Kedysi mu pomáhali všetci synovia, dnes chodí najčastejšie najmladší Juraj.
Úle sú rôzne, starodávne i moderné. Staré nevyhadzuje. Med vytáčajú Kasanovci dva, niekedy aj tri razy do roka. „Zjari treba vytáčať hneď, ako odkvitnú ovocné stromy a púpavy. Medu nie je veľa, ale je kvalitný, netreba čakať, aby sa nezmiešal s malinovým či horským.“
Včelí jed ako liek
Pri úľoch je pracovný ruch. Držíme sa rád včelárov – neometať sa. Zopár sa nám ich zamotá do vlasov. Znášame to hrdinsky. František, hoci zo včiel strach nemá, si už užil uštipnutí až-až. Opuchol však len jediný raz. Včely na neho zaútočili pred rokmi cez prázdniny. Brat pracoval vonku, František vo včelíne. „Povedal som mu, že ak by do neho dobiedzali, nech príde ku mne. Odrazu vbehol dnu celý obsypaný včelami. Jeho neuštipla ani jedna, lebo bol naobliekaný, všetky sa vrhli na mňa. V tele mi ostalo viac ako šesťdesiat žihadiel.“
Včelí jed z času na čas využíva aj na liečenie. Na telo si ich však nepúšťa veľa. „Expert na to bol starý otec. Postavil sa pred úľ a nechal sa doštípať. Nie veľmi, tak primerane. Na ňom bolo vidieť, že naozaj liečia. Nikdy nebol chorý, až do vlaňajška.“
