LIESEK/TALIANSKO. S návrhom na púť prišli za miestnym kňazom lieseckí dobrovoľní hasiči. Postupne sa však o púť začali zaujímať aj nehasiči. Výsledok? V nedeľu 10. júla popoludní odchádzajú z dedinky dva autobusy. „Len, aby zatiaľ v Liesku nehorelo,“ zažartoval správca farnosti. Ešte sme neprekročili ani slovensko-rakúske hranice, keď zazvonil telefón: Horííí. To nebol žart. Našťastie, požiar doma nespôsobil veľké škody.
Santa Maria de Angeli a Assisi
Cesta Rakúskom vedie po diaľniciach a tunelmi. Krátko po polnoci prechádzame rakúsko- talianske hranice a pomaličky sa blížime k prvému cieľu. Zastavujeme v Santa Maria de Angeli. Tu zomrel sv. František z Assisi. Po vstupe do baziliky všetky pohľady spočinuli na Porciunkule, maličkom kostolíku uprostred veľkého chrámu. V kryptách pod bazilikou máme našu prvú spoločnú pútnickú bohoslužbu.
Malebné mestečko Assisi muselo učariť každému. Ako väčšina talianskych miest i ono je postavené na kopci. Púta pozornosť významnými kostolmi, úžasnou architektúrou kamenných domov a úzkych uličiek, malebnosťou, čistotou. A hoci je plné pútnikov, púta aj pokojom.
Únavu po ceste znásobuje talianske podnebie. Horúčava uberá zo síl ešte viac. Nevadí. Vstupujeme do Baziliky sv. Františka, zakladateľa rehole františkánov, v ktorej je kríž, na ktorom sa sv. Františkovi zjavil Kristus. Neobchádzame ani Kostol sv. Kláry, zakladateľky mníšskeho rádu klaristiek, Chrám Santa Maria Sopra Minerva a Kostol sv. Damiána.
Rím, veľkolepé mesto
Smer Rím. Tam máme stráviť najbližšie dva dni a tri noci. Unavení sa tešíme na sprchu a posteľ vo Fraterna Domus. Apartmánové domy sú obkolesené množstvom oleandrov, paliem, píniových stromov, rôznych citrusových stromov, kaktusov.
Po prebudení sa do krásneho rána nasadáme do vlaku, prestupujeme do metra. Pred nami sa objavujú mohutné hradby veľkolepého mesta. Monumentálna socha sv. Františka objímajúceho Lateránsku baziliku bola prvým veľkolepým zjavom, pri ktorom sa pristavujeme. Onedlho už vstupujeme do Chrámu sv. Kríža. Silný zážitok. Kľakáme pred drevo kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus. Pozeráme na klince z jeho rán a vernú kópiu turínskeho plátna.
„Zaujímavým pre tento chrám je i kaplnka postavená dievčatku, ktoré zomrelo ako sedemročné,“ dozvedáme sa od sprievodkýň. „Bola to Antonietta Meo, niekoľkokrát sa jej zjavil Ježiš na kríži. Hoci jej spočiatku nikto neveril, opisovala zážitok tak presne, že Cirkev nakoniec zjavenia uznala.“
Sväté schody. Kedysi, v Pilátovom dome, kráčal po nich Kristus. Do Ríma ich doviezla cisárovná Helena. Končia kaplnkou Najsvätejšieho s obrazom nenamaľovaným ľudskou rukou. Ľudia ich prechádzajú kľačiačky, pohrúžení do modlitieb. Zrazu vidíte svet inak.
Vchádzame do Lateránskej baziliky. Berniniho sochy dvanástich apoštolov vzbudzujú úžas. Relikvie lebiek sv. Petra a sv. Pavla sú v sochách nad hlavným oltárom. Tak ako v Chráme sv. Petra vo Vatikáne, aj tu je Svätá brána. V dávnej minulosti sa otvárala každých 33 rokov, neskôr každé štvrťstoročie a teraz je to v roku, ktorý určuje pápež, vtedy vyhlasuje očistenie Cirkvi od zla.
V Bazilike sv. Petra v okovách nás okrem Okov sv. Petra upútala aj Michelangelova socha Mojžiša, je náhrobkom pápeža Júliusa II.
Lupene bielych ruží
Píše sa rok 356. Pápežovi Libériovi sa vo sne zjavuje Panna Mária. Prosí ho, aby tam, kde na druhý deň napadne sneh, postavil kostol. Teraz sme v kostole Santa Maria Maggiore, alebo Bazilike Panny Márie Snežnej, najväčšom chráme zasvätenom Panne Márii, stáli my. Pozeráme na strop zdobený tristopäťdesiatimi kilami zlata, z ktorého každý rok v auguste padajú na veriacich lupene bielych ruží. V krypte pozeráme na relikvie betlehemských jaslí, neďaleko na sochu Pia IX.
Byť v Ríme a nevidieť Koloseum, to by nám asi ani nikto neveril, že sme Rím navštívili. Park Esquvilimo nás zaujal pre rôznorodosť stromov a rastlín. Kostol sv. Praxedy zas príbehom, že zbierala a uchovávala pozostatky mučeníkov či stĺpom, pri ktorom bičovali Ježiša.
Onedlho už prichádzame k najsvetlejšiemu chrámu v Ríme – Santa Maria Angela. Nemá žiadne stĺpy, nie je ani rozdelený na lode ako iné chrámy. Naprieč sa tiahne poludník, oči nám spočinuli na bronzovej zemeguli s rukou Galilea Gallileiho.
Vatikán, štát v meste
Celý deň na nohách. Slnko a ním rozpálené ulice Ríma urobili svoje a únavu bolo vidieť na každom z nás. Avšak až postupne sme si uvedomovali, ako veľa sme toho videli a boli sme plní očakávaní nových zážitkov.
Ďalší deň po svätej omši v kaplnke Fraterna Domus začíname prehliadkou Vatikánu. Veľkolepé Svätopeterské námestie, s kolonádou 284 Berniniho stĺpov po okraji a ďalším z rímskych obeliskov, nás prekvapilo množstvom pútnikov. Rovnako ako my smerovali do Chrámu sv. Petra, ktorý, akoby okrem mnohých strážnikov a švajčiarskej gardy, strážili aj mohutné sochy sv. Petra a Pavla. Pri pohľade na balkón, z ktorého pápež požehnáva mestu a svetu, sme si spomenuli, že nesplníme jeden cieľ našej cesty – audienciu u Benedikta XVI. Žiaľ, v tom čase bol vo svojom letnom sídle.
Myslím, že ani neviem vymenovať všetky krásy Chrámu sv. Petra. Každý z nás v ňom našiel niečo nezabudnuteľné. Pre niekoho to bola možno socha sv. Petra so zodratými nohami, ktorých sa každý dotýkal, lebo veril, že ak sa ich dotkne, do Ríma sa vráti, alebo, že prosba, ktorú prednesie, sa dostane rýchlejšie k Bohu.
Panteon – pohanská pamiatka
Z Vatikánu sme sa dostali Anjelským mostom k Námestiu Piazza Navona alebo Štyroch riek plnému maliarov. Z Jezuitského chrámu s relikviou neporušenej ruky Františka Xaverského, od sochy Ignáca z Loyoly, ktorá je prekrytá obrazom, a nádherného stropu, ktorého maľby v človeku vzbudzujú dojem dnešných moderných 3D efektov, sme sa dostali až k Panteonu, jedinej zachovanej pohanskej pamiatke.
„Toto je najmenší obelisk v Ríme, domáci ho volajú aj Berniniho blcha,“ povedala sprievodkyňa, prechádzajúc okolo ďalšej z nespočetného množstva zaujímavostí vo večnom meste.
A to už stojíme pred chrámom Santa Maria Sopra Minerva – Kataríny Sienskej. Schodmi Cordonata navrhnutými Michelangelom, ktorými v minulosti mohli chodiť aj na koňoch, sme sa dostali ku Kapitolu, dnešnému sídlu rímskeho primátora. Podľa hodín na magistráte si nastavujeme čas, Rimania tak robia roky.
Pýchu našich bratov Čechov, krásne české lustre sme videli v kostole Santa Maria de Aracoeli. Tam je i soška Ježiška, nazývaného v Taliansku Bambino, ktorému deti píšu listy so svojimi prianiami pred Vianocami.
Vlčica, Romulus a Rémus
K niekdajšiemu stredisku občianskeho a hospodárskeho života, k dnešným už len zvyškom z Forum Romanum, prechádzame okolo vlčice s Remom a Romulom. Na pohľadniciach či suveníroch z Ríma znázorňovaná mohutná socha je v skutočnosti maličkou replikou vlčice na neveľkom stĺpe.
Pri pomníku Viktora Emanuela II., ktorý bol postavený na počesť nezávislosti Talianska, si robíme naše posledné spoločné rímske fotky. Podľa legendy, kto hodí mincu do najznámejšej rímskej Fontány di Trevi, sa do Ríma vráti. Hádžeme. Po prejdení sa slávnymi Španielskymi schodmi sa s Rímom lúčime.
Turínske plátno
V mestečku Manoppello, v chráme Santa Volto, svätého Závoja, sme mali sv. omšu, ktorú náš pán farár Štefan Piták slúžil spoločne s tromi poľskými kňazmi, ktorí tam pôsobia. Toto, pre mnohých neznáme mestečko, sa dnes stáva pútnickým miestom. Modlia sa k Svätému Závoju, šatke, ktorú mal Ježiš na hlave, keď bol pochovaný. Po vstaní z mŕtvych na nej zanechal svoju podobizeň. Taliani tristo rokov tvrdili, že je to Veronikina šatka, ktorú mu podala, keď niesol kríž. Ukázalo sa, že je to šatka, ktorou bol spoločne s Turínskym plátnom Kristus ovinutý v hrobe.
Prechádzame Lancianom, miestom prvého eucharistického zázraku. Oddychujúc pri Jadranskom mori, chytáme pravý taliansky bronz a smerujeme ďalej na juh. Až na samotnú ostrohu čižmy Talianska.
Miesto, kde sa zjavil Michal Archanjel, bolo pre nás, lieseckých farníkov, najvzácnejšie, je to náš patrón. Mesto Monté Sant´ Angelo je od našej dedinky vzdialené 1 700 kilometrov. V roku 492, a druhýkrát o rok neskôr, sa tu biskupovi Lorenzovi zjavil anjel. V jaskyni je kaplnka s krištáľovým krížom a stopou Archanjela, nad ktorou veriaci neskôr postavili veľký kostol a zasvätili ho sv. Michalovi.
Lieseckí hasiči v kaplnke
Ďalší silný zážitok. Naši hasiči v uniformách a hasičskou zástavou dôstojne reprezentujú liesecký dobrovoľný hasičský zbor. Po prehliadke kamenného mestečka sme sa vrátili do San Giovanni Rotondo, mesta Pátra Pia. Šli sme po stopách filmu o ňom. Po spoločnej krížovej ceste a poslednej noci v tomto meste, nad ktorým stál Piov mohutný kríž, ako jeho ochranná ruka, odchádzame v skorých ranných hodinách pobrežím Jadranského mora smerom na sever.
Ešte jedna zastávka v Lorette. No a chvíle na pláži Senigallia, oddych, chytanie bronzu, zbieranie mušlí. Načerpávame sily pred dlhou cestou na Slovensko. Večer už vyrážame späť k našim najbližším, ktorí nás tak ako v nedeľu popoludní vyprevádzali, tak i v ďalšiu nedeľu čakali.
Poďakovanie hasičom za myšlienku, správcovi farnosti za organizáciu, sprievodkyniam za poznatky, vodičom za bezpečnú jazdu. Každý z nás si z tejto púte priniesol krásne zážitky a spomienky.
A možno sa niektorí z nás vrátia do Ríma opäť. Veď sme sa dotkli nohy sv. Petra a návrat na tieto nádherné miesta umocnili mincou hodenou do fontány.
Sväté schody
Človek sa na ne, po prejdení kľačiac a v modlitbách, pozerá s bázňou. FOTO: AUTOR
Autor: Ivana Šálková
