Žijeme v informačnom tisícročí. Informácie sa na nás valia z každej strany. Žiaľ, najmä negatívne.
Niekto si len tak položí bombu do auta a mohutná explózia zabije sedem ľudí. Niekto si potom len tak bezhlavo strieľa na ľudí a presne trafí takmer stokrát. Nórsko týchto dní.
Niekým naplánované tragédie dopĺňajú náhodné. Živel strieda živel. Po prietrži mračien miznú cesty, domy. Meteorológia chrlia jednu výstrahu za druhou. Čo sa to deje? Spadne lietadlo, potopí sa loď, zrazia sa vlaky. Desiatky mŕtvych navodzujú strach z lietadla, z lode, z vlaku. K tomu vraždy, havárie, prestrelky. Každý deň ich máme takmer v priamom prenose.
Šíri sa pandémia strachu. Ovládla už viac ako štvrtinu Európanov. Prejavuje sa negatívnym myslením, obavami, úzkosťou, pocitom ohrozenia. Čo naordinovať? Existuje účinná prevencia? Preplatí liečbu zdravotná poisťovňa?
Psychológovia by povedali: Dôležité je, aby si človek strach priamo nepestoval a súčasne sa s ním nemaznal. Ak sa vpečatí do podvedomia, prejaví sa v jeho živote.
Divák, poslucháč, čitateľ zvalí vinu na médiá. Média argumentujú: Ľudia negatívne správy vyhľadávajú. Najsledovanejšie médiá sú tie, ktoré avizujú rozštvrtených či zjedených ľudí, najväčšie katastrofy v priamom prenose.
A to je všetko. Skúsim ešte jeden vtip na odreagovanie.
Muž sa dozvedel, že je nevyliečiteľne chorý a onedlho umrie.
- Pán doktor, mám jedno želanie. Napíšte mi potom, že som umrel na aids.
- Ale prečo, veď máte predsa takú peknú rakovinu.
- Po prvé: Takú chorobu u nás na dedine ešte nikto nemal. Po druhé: Ten, ktorý mi chodil za ženou, zomrie od strachu.
