DOLNÝ KUBÍN. Zriedkavé genetické ochorenie zraku a pohybového aparátu ich oberá o plnohodnotný život zdravých. Dolnokubínčanky sa však nesťažujú. Aj keď dôsledkom ochorenia je postupná strata zraku a obmedzenie pohybu kĺbov. Keďže Dominika je o šesť rokov staršia ako Frederika, ochorenie sa u nej rozbehlo skôr a má väčšie problémy s pohybom.
Napriek tomu sestry mútia vodu nielen medzi hendikepovanými športovcami, ale aj u zdravých plavcov. V rámci tréningovej prípravy sa zúčastňujú pretekov, akými sú Severoslovenský pohár alebo podujatia organizované materským klubom MPK. Frederika je niekoľkonásobná majsterka Slovenska medzi zrakovo postihnutými plavkyňami. Na dánskych otvorených majstrovstvách si tohto roku vybojovala neuveriteľných osem víťazstiev. Podobne na Európskych mládežníckych hrách v Brne si vyplávala tri druhé miesta.
Dominika podobne ako jej mladšia sestra je niekoľkonásobnou slovenskou šampiónkou. Pred dvoma rokmi na belgických majstrovstvách dvakrát zvíťazila, v Maďarsku na podobnom šampionáte dokonca päťkrát. Na jednom z najväčších podujatí Svetových hrách v indickom Bengalure získala dve striebra a bronz.
Obidve dievčatá úspechy potešia a jedna druhú podporujú. Dominika potrebuje ešte zaplávať limity stanovené na jednotlivé disciplíny. Inak nemá šancu dostať sa na vrcholné podujatia ako majstrovstvá Európy či sveta. Zaplávaných má zatiaľ päť disciplín s časom zaradeným vo svetovej rankingovej listine Medzinárodného paralympijského výboru.
Čo vás priviedlo k plávaniu a prečo ste pri tomto športe zotrvali?
Frederika: Rodičia ma odmalička viedli k športu. Veľa som korčuľovala, bicyklovala, lyžovala, bordovala a učila sa plávať. V piatich rokoch som začínala u pána Jančeka, neskôr pokračovala v MPK Dolný Kubín. Plávanie sa mi zapáčilo a keďže všetky ostatné športy som časom musela zo zdravotných dôvodov obmedziť, prirodzene sa stali športom číslo jeden. Prvé veľké preteky som absolvovala v roku 2006, Memoriál Pavla Vajdu. Spomínam si na tretie miesto v plaveckom trojboji a prvú veľkú sklenenú medailu. Pred troma rokmi sa mi zhoršil zdravotný stav a s plávaním som musela prestať. Po roku som sa vrátila a začala súťažiť ako zrakovo postihnutý plavec.
Dominika: Plávať som sa učila v siedmich rokoch, ale súťažiť som začala relatívne neskoro. Moje prvé preteky som absolvovala v trinástich vo Svite. Keďže som tam obstála veľmi dobre, dvakrát prvé miesto, raz druhé, pri plávaní som už zostala. Napriek zdravotným komplikáciám sa mi postupne darí napĺňať športové ciele, ktoré pred sebou mám. Od víťazstva v prvých kontrolných pretekoch v roku 2006, cez získanie titulu majstra Slovenska, účasti na Svetových hrách, splnenie limitu zaradeného do svetovej rankingovej listiny Medzinárodného paralympijského výboru až po účasť na tohtoročných majstrovstvách Európy v Berlíne.
S čím ste sa v začiatkoch najviac trápili?
Frederika: S tým, čo aj teraz, zvládnuť prehru. Z bazéna som neraz vychádzala s plačom, aj keď boli súperky lepšie. Rodičia často spomínajú, že buď som sa veľmi smiala alebo plakala.
Dominika: Naučiť sa správne plávať, keďže som sa vody veľmi bála. (smiech)
U hendikepovaných plavcov patríte k tomu najlepšiemu, čo Slovensko má. Je ťažké presadiť sa v konkurencii?
Frederika: Aj keď hendikepovaných športovcov je menej ako zdravých, presadiť sa nie je ľahké. Na veľké medzinárodné súťaže sa dostanú iba tí najlepší. Systém kvalifikácie je podobný ako u zdravých plavcov. Vždy je potrebné splniť stanovené limity.
Dominika: U mňa je to o to ťažšie, že minimálne raz ročne podstupujem operáciu a návrat do takej formy, aby som zaplávala kvalitné bodové výsledky a bola zaradená do svetovej rankingovej listiny, je veľmi náročné fyzicky, aj časovo.
Aké súťaže vás v najbližšej dobe čakajú?
Frederika: Bude to záležať od financií, keďže štarty na zahraničných pretekoch financujú rodičia. Chcela by som sa zúčastniť Panamerických hier v novembri v Mexiku a Svetových hier mládeže v decembri v Sharhaji v Spojených arabských emirátoch podobne ako staršia sestra. Štartovné na jedny takéto preteky je však sedemsto libier.
Dominika: Najbližšia doba je pre mňa dosť otázna. Všetko závisí od môjho zdravotného stavu. Na európskom šampionáte v Berlíne som mala veľké problémy s kolenom. Začiatkom septembra ma čaká operácia. Podobnú som už zažila a viem, že rekonvalescencia je dlhá a náročná. Okrem toho začnem štúdium na Univerzite Komenského v Bratislave, takže sa mi zmenia aj tréningové podmienky. Hlavným cieľom je zaplávať limit na paralympijské hry v Londýne 2012.
