Pár rozdielov: V parlamente sa najviac rozpráva cez hodiny, v škole cez prestávky. Poslanci našepkávať môžu, žiaci nie. Inak by študenti poslancov zaskočili raz-dva.
Na ostatnej schôdzi Národnej rady sa poslanci mali zaobarať viac ako osemde-siatimi zákonmi, predpismi, správami. Veľa? Školský rozvrh má mesačne približne sto hodín, každú učebnú látku treba zvládnuť.
Predstavte si, že by poslanci ovládali všetky oblasti, pre ktoré schvaľujú zákony. Je to možné? Tentokrát by si museli pred letnými prázdninami naštudovať všetko o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl, o veterinárnej starostlivosti, o používaní jazykov národnostných menšín, o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, o tabakových výrobkoch, o mierovom využívaní jadrovej energie, o prepravovateľných tlakových zariadeniach, o konkurze a reštrukturalizácii, o ochrane pamiatkového fondu a veľa iného. A to nie len tak, ako v škole.
Poslanci zabezpečujú chod štátu. Flákanie nie je namieste. Ku každému bodu programu treba zvládnuť návrh zákona, prečítať si dôvodovú správu, prílohy. Počas rokovania sledovať rečníkov, reagovať na návrhy zmien v paragrafoch, hlasovať k veci.
Možné? Nemožné. Znalí veci budú oponovať, že politické strany svojim poslancom pridelili oblasti, ktorým sa majú venovať. Pri hlasovaní o inom majú pozerať na palec. Našepkáva sa priamo od rečníckeho pultu. Palec hore ZA, palec dolu PROTI. Ale pozor, treba si všimnúť, kto ten palec dáva hore. Ak koaličník, tak opozičník hlasuje PROTI.
Pardón, ale to by zvládol aj žiak základnej školy. A potom, hurááá na prázdniny. A po nich zinkasovať tisíce eur.
