LEŠTINY. Slovom maminka oslovuje Leštinčanku Drahomíru Blahušiakovú sedem dievčat a dvaja chlapci. Drahomíra (28) žije vo Veličnej, Veronika (27) v Bratislave, Nina (20) práve zmaturovala. Po návrate z brigády v Nemecku sa chce vydávať. Tri vlastné deti Blahušiakovcom nestačili.
Plný dom
„Prvý prišiel Patrik,“ hovorí Drahomíra. „Pred desiatimi rokmi, namiesto najstaršej dcéry. Neviem si predstaviť, že by sme ostali s manželom sami dvaja.“
Patrik v septembri nastúpi do druhého ročníka na špeciálnej učňovke, bude z neho opravár poľnohospodárskych strojov. Lucka, ktorá žije v Leštinách osem rokov, skončila deviatku, chce byť kozmetičkou. Manželia si trúfali postarať sa o ďalšie tri deti, napokon sú štyri.
„Súrodenci z detského domova v Hornom Kelčove. Rodičia alkoholici, o deti sa starala najstaršia Erika. Nesúhlasila s ich rozdelením, buď všetci alebo nikto. Muž povedal, že keď sa najedia traja, naje sa aj štvrté. Odvtedy sú u nás, už piaty rok.“
Erika študuje sociálne právo v Bratislave, je rozhodnutá pracovať v detskom domove. Ferko, od jesene deviatak špeciálnej školy, maľuje na sklo a vyrezáva. „Prišiel s IQ 27, dnes má 70.“
Jeho sestra Paťka pôjde do tretej triedy základnej školy.
Oravčanka (prvá zľava) patrí medzi výnimočné ženy Žilinského kraja. Foto: archív ŽSK
Veronika
Šesťročná Veronika si na školskú tašku musí počkať. „Mala kilo, keď sa narodila. Je malilinká. Zle rozpráva, málokto jej rozumie. Spáva v manželskej posteli, nedarí sa nám odučiť ju to. Stále sa bojí, že odídeme. Keď som bola na operácii kolien, manžel ju musel o pol desiatej večer naložiť do auta, plakala, že maminka odišla a že malú Veroniku už nechce. Uprostred noci sa zobudí, muž je na nočnej, hneď sa pýta, či ocko príde a či má Veroniku rád.“
Od výmyslu sveta
Blahušiakovci učili deti jesť. „Lucka zjedla za deň dvadsať rožkov, nič iné nechcela. Za dve korunky zjedla, čo som jej kázala. Naučila sa.“
Teliatko, prasiatka, sto zajacov, morské prasiatka, jahniatka. O malé hospodárstvo pri rodinnom dome v Leštinách sa deti vzorne starajú. Aj vďaka nemu domáca pani nemá problém s varením. „Máme dva štyristolitrové mraziaky, dochováme si, muž poľuje, dcéra poľuje, takže môžeme vyvárať od výmyslu sveta.“
Drahomíra vstáva o piatej, varí denne, pečie každý druhý – koláč musí byť. Deťom na želanie, aj dve jedlá, keď treba: dukátové buchtičky alebo palacinky s nutelou pre dievčatá, segedínsky či kolienka s vajcom pre chlapcov.
„Vybavila som aj potravinovú pomoc. Máme múky, cestovín, hladom neumrieme.“
Recesia
Drahomíra vlani kandidovala za starostku dediny za Most-Híd. Zámerne. Na Maďarov nedá dopustiť. Keby nemusela pracovať, okamžite by sa odsťahovala na Dolniaky. V malej chalúpke vo Farnej je šťastná. „Chodíme tam s deťmi cez víkendy a počas prázdnin, máme záhradu aj vinohrad so štyristo koreňmi viniča. Ľudia sú fantastickí, majú nás radi. Tu čerešne predávajú po tri eurá. Pred dvomi týždňami sme boli dolu, sused kričí, oberte, koľko vládzete, aj celý strom. Dva dni sme zavárali.“
Roboty je dosť
„Darmo mi bude niekto rozprávať, že dnes nezoženie robotu. Kto chce robiť, robotu si nájde, aj keby ju mal spod zeme vykopať.“
Leštinčanka bola kuchárkou. Chvíľu podnikala – mala krčmičku i ubytovanie v súkromí. Pred piatimi rokmi si čiastočne splnila detský sen stať sa policajtkou. Po rekvalifikačnom kurze sa zamestnala v súkromnej bezpečnostnej službe. Strážila firmy i obchody. „Baví ma to, len ľudia sú zo dňa na deň horší. Deti otvoria sladkosť, zjedia ju, obal zahodia a keď rodičov upozorníte, vynadajú vám, čo sa staráte.“
Nejde o peniaze
Drahomíra a Vladimír sa chceli stať profesionálnymi rodičmi, no chýbala im maturita. A tak sú iba pestúnmi. „Na rozdiel od profesionálov chodíme do práce, manžel robí na družstve. Sme vyšťavení, máme málo času na deti i na seba. Vôbec sa nečudujem, že niektorí ľudia po počiatočnom nadšení deti vracajú späť. No stojí to za to, keď sa vám podarí pozbierať ich z dna. To nie je o peniazoch. V detských domovoch je sedemtisíc detí, nech si každý zoberie aspoň dve.“
Drahomíra tvrdí, že ak si človek nepomôže sám, nepomôže mu nikto. Výnimkou sú nadácie, jedna im napríklad doplatila lízing na sedemmiestne auto. Rozhádzať ju vie zloba, závisť a podraz. „No nič ma len tak nezlomí. Zo všetkého sa viem vyhrabať. Vždy si poviem, že som aj tak o krok vpred."
Drahomíra Blahušiaková (45), od narodenia žije v Leštinách. Je víťazkou súťaže Výnimočné ženy Žilinského kraja v kategórii matka, dcéra, opatrovateľka. Má tri vlastné dcéry a ďalších šesť detí v pestúnskej starostlivosti. S manželom Vladimírom, ktorý pracuje na družstve, žije 28 rokov.
