TRSTENÁ. Každý pošiel svojou stranou. Za splnením svojich túžob. Štyridsaťpäť mladých ľudí opustilo brány bývalej Jedenásťročnej strednej školy v Trstenej s najkrajšími predstavami o živote. Niektorí išli študovať na vysoké školy, niektorí sa zakrátko po maturite zamestnali v rôznych profesiách. Iní si zvolili prácu v zdravotníctve alebo v školstve. Niektoré spolužiačky šťastne zakotvili v manželstve.
Roky sa ukladali jeden k druhému
Dospeli sme vekom, štúdiom i školou života. Niektorí získali akademické tituly, vedecké hodnosti, ale čo je najdôležitejšie, že na prvom i tých ďalších stretnutiach sme si boli stále blízki, cítili sme spolupatričnosť napriek rôznemu stupňu spoločenského postavenia.
Tak plynul čas, ako voda dolu Oravou. Rozsial nás život do rôznych kútov Slovenska, na pracoviská, kde sa každý snažil iným odovzdávať, čo získal štúdiom, skúsenosťami.
Život mal aj svoje prekvapenia, príjemné ale aj smutné. Zakrátko nás opustil prvý spolužiak Ondrej Koválik, potom nečakane náš triedny profesor Jozef Jesenský, ku ktorému nás viaže veľa pekných spomienok. Tak ako aj na ďalších profesorov - Antona Kociana, Mikuláša Duboviča, Vasila Kochana, Adelu Harvančíkovú, Tibora Majerčíka, Martu Šoltýsovú, riaditeľa školy Ladislava Korčeka.
Striedali sa mesiace, pribúdali roky
Na našich pomaturitných stretnutiach, ktoré sa uskutočňovali každých päť rokov, začal vždy niekto chýbať. Spomíname na všetkých. Z úcty, že spolu sme istý čas kráčali životom - Valika Baračková, Vladimír Bugaj, Jozef Dedinský, Milan Halaj, Ľudovít Kabáč, Klement Kovalčík, Valika Laceková, Pavla Letoštiaková (Lajšová), Martin Medvecký, Margita Pafčová, Martin Pánik, Emília Lucká (Pániková), Marta Rathouská (Stareková), Karol Šprlák, Mária Lenártová (Tuková), Alojz Ulrich, Cyril Žuffa. Nezabúdame, priatelia!
Stretnutie starších s mladým srdcom
V sobotu 25.júna sme sa stretli po päťdesiatich piatich rokoch. Starší, so striebrom vo vlasoch, unavenejší, možno aj s ranami života, ale srdcom mladí. Aby sme si zaspomínali na zelené roky, na všetko krásne, čo aj nám dala mladosť, na naše bezstarostné študentské roky, na rodičov, spolužiakov, profesorov. S túžbou uchovať si v duši čo najdlhšie vzácnosť tohto dňa.
Sme radi, že na tomto i predošlých stretnutiach bol vždy s nami náš profesor Janko Štepita, ktorý sa nám stal kamarátom i priateľom. Je tak trochu akoby naším triednym za celý ten čas. Prajeme mu pevné zdravie do ďalších rokov.
V kútiku srdca sme vďační Bohu za tento smutno-krásny deň, za prežitý život, za všetkých a všetko dobré, čo nás formovalo za celý ten čas.
Nakoniec objatia, stisky rúk, možno aj zvlhnuté oči... Zídeme sa ešte? Ak Boh dá, určite...
Autor: Ján Vrana
