TRSTENÁ. V diaľke počuť prichádzajúci vlak. Zastavuje v malej mestskej stanici. Dievčatá stoja pri mame. Všetky štyri plačú. Dve staršie sestry, Alice a Josephina nastupujú k desiatkam detí do vlaku. Mama plače. Váha, či naloží aj tretiu dcérku, najmladšiu Elli. „Nechaj si ju, aspoň Elli si nechaj,” kričí na mamu Alice.
Strojvodca zapíska. Vlak sa pohne. Vzlykajúca matka sa rozbehne a cez okno kupé v poslednej chvíli podá dievčatám aj tretiu, slabú a chorľavú dcérku. Vlak odchádza. Deti mávajú milovaným rodičom. Veria, že sa domov čoskoro vrátia. Netušia, že ich vidia poslednýkrát v živote.
Šaty na niekoľko rokov
Židovská rodina Eberstarková patrí k chudobnejším. Otec robí strechy, pracuje ako klampiar, mama sa stará o tri dcérky. Až do roku 1939 je ich život bezstarostný. Aj Slovensko však krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny začínajú okupovať Nemci. Židia prichádzajú o majetky, stupňuje sa antisemitizmus, muži odchádzajú na nútené práce. Situácia sa vyhrocuje. Rodičia chcú zachrániť aspoň deti. Mama sa od najmladšieho brata dozvedá o vlakoch organizovaných akýmsi Britom Wintonom, ktoré odvážajú deti do bezpečného Anglicka.
„Strýko bol riaditeľom v piešťanských kúpeľoch,” spomína Alice Eberstarková, dnes Master. „Mal kontakty v Berlíne, dostal sa aj do Londýna. Tam prvýkrát počul o hrozbe vojny, o transportoch detí.” Rodičia neváhajú dlho. Majú strach. Nechcú vzdať sa dcér, no chcú ich ochrániť. Mama im šije oblečenie na niekoľko rokov dopredu. Nevie, ako dlho sa neuvidia. „Rodičom všetci hovorili, že sú blázni, keď nás chcú poslať preč. Vraveli, že sa aj tak nebude nič diať. Bolo to pre nich veľmi ťažké. Najmä pre mamu. Trpela odkedy sa s nami rozlúčila až do roku 1942, kedy ich odviedli do tábora ,” rozprávajú so slzami v očiach Alice a Josephine.
Sušienky od Holanďanov
Deti vo vlaku smerujúcom do Bratislavy smútia. Chýba im domov. Netušia, kam idú. Nevedia, kto je záhadný pán Winton. V Prahe prestupujú do Wintonovho vlaku. Cesta je dlhá. Prechádzajú najmä cez neutrálne štáty. Je piatok večer. Transport je niekde v Holandsku, v Amsterdame, možno v Haagu. Židia od piatkového do sobotňajšieho večera obyčajne slávia sabat, deň odpočinku. Deti sa tešia. Po niekoľkých dňoch sa možno konečne dostanú vonku z vlaku.
„Holanďania nám zakázali vystúpiť. Asi sa báli, že nás vysadia na ich hraniciach. K vlaku odrazu začali prichádzať ľudia. Cez okná nám podávali čokoládu, sušienky. Boli sme im za to veľmi vďační, aj keď sme boli sklamaní a bolelo nás, že nás nechcú. Bolo pre mňa ťažké pochopiť to. Ale bola som šťastná, že niečo pre nás urobili.”
Z Holandska vlak prechádza do Nemecka. Deti vo vlaku tŕpnu. Nemeckí vojaci v uniformách všetkých kontrolujú, prezerajú batožinu. Transport po kontrole posielajú ďalej. Po odchode z Nemecka vypukne vo vagónoch neskrývaná radosť. „Boli sme šťastní. Až vtedy sme boli v pohode, konečne v bezpečí.”
Mama píše, občas
Po príchode na juh Anglicka sa majú sestry nasťahovať k strýkovi. Ten však medzičasom prišiel o dobre platenú prácu. Dievčatá si k sebe zobrať nemôže. S desiatkami ďalších končia v detskom domove. Nevedia po anglicky, v domove je väčšina nemeckých a rakúskych detí. Nevedia ani po nemecky. „Mysleli sme, že tam budú deti z Československa. Na začiatku to bolo ťažké,“ hovoria sestry.
Veľa listov z domu nedostávajú. Mama im píše, ale len občas. „Nebolo to pre ňu ľahké, nechcela nás strašiť. No z riadkov sme vycítili, že sú utláčaní. Písala, že ich prinútili bývať v jednej izbe, starý otec bol vraj aj vo väzení.“
Alice a Josephine sa do rodín nedostali. Musia pracovať, potrebujú peniaze. Alice desať mesiacov navštevuje kurz sekretárskych prác, učí sa písať na stroji. Josephine už v šestnástich rokoch pracuje v škótskej textilke.
Alice sa zamestná v kníhkupectve. Po čase začína pracovať ako sekretárka pre československú vládu v exile. V roku 1948 emigruje do Ameriky, kde až do dôchodku pôsobí v Medzinárodnom menovom fonde. Josephine sa po odchode sestry vydala. Po smrti druhého aj tretieho manžela dnes najstaršia zo sestier žije s partnerom.
Desaťročnú Elli si adoptovali bohatí londýnski manželia. Vďaka novým rodičom veľa študuje. Pôsobí ako renomovaná sociologička. Už ako dieťa chorľavá Elli však v roku 1994 zomiera.
Stopa končí v Žiline
Prvýkrát sa do rodiska dostala krátko po skončení vojny Josephine. Veľa peňazí sestry nemali, vycestovať mohla len jedna. Na Orave ju čakalo nemilé prekvapenie. Rodičov ani starých rodičov nenašla. Ich dom už patril niekomu inému.
Čo sa stalo najbližšími, nikto nevedel alebo nechcel povedať. Najskôr sa pýtala Josephine, pri návrate domov v roku 1969 aj Alice. Zistiť sa im však podarilo len to, že ich rodičia boli 6. júna 1942 deportovaní do Žiliny a odtiaľ do koncentračného tábora v Osvienčime alebo Sobibore. Viac informácií nemajú dodnes.
Otec na kostolnej veži
Koncom júna, po sedemdesiatich rokoch sa Alice a Josephine do rodného mesta vrátili opäť, prvýkrát spolu. Spomienky pri prechádzke mestom ožívali na každom rohu. „Na jednej strane cítim obrovskú bolesť. Milovala som toto mesto, slovenčinu, miestne piesne a básne. S maminkou sme často spievali a tancovali. Trstená mi veľmi chýbala, celý život som trpela, nielen pri odchode. Neraz si spomeniem, ako sme do lesa chodievali na jahody. Na druhej strane som však nesmierne šťastná, že som znova tu,” hovorí so slzami v očiach Alice.
Sestry Eberstarkové sa podpísali do mestskej kroniky.
Pri kostole, dnes trochu inom ako pred polstoročím, sa Alice zasmeje. Bola v ňom raz, ako dieťa. Na omšu ju zobrala rodinná slúžka. Spomenie si aj na to, ako otec na kostolnú vežu ukladal železný kríž. „Asi jediný si trúfal na takú výšku. Zdola sa na neho pozeralo veľa ľudí. Keď dorobil, všetci mu zatlieskali.”
Stále si spievajú slovenské piesne
Pri židovskej synagóge sa skupina zastaví. „Chodili sme sem každý piatok večer. Spomínam si, že po omši išli všetci na námestie. Stretávali sa tam celé rodiny,” rozpráva Josephine. O kúsok ďalej sa sestry pristavia opäť. Pohľad upierajú na bytovky neďaleko lekárne. Kedysi tam namiesto nich stál dom ich starého otca. Žili v ňom až do roku 1937.
Najsilnejšie spomienky sa sestrám vracajú pri dome, do ktorého sa presťahovali dva roky predtým, než z Trstenej odišli. „Bol to krásny dom, veľký, nový,” nostalgicky hovoria sestry. „Dole sme mali detskú izbu, vzadu vo dvore sme sa hrávali. V pivnici mal otec dielňu, vpredu mama pestovala kvety. Vzadu v záhrade sme mali maštaľ, chovali sme v nej kravu aj sliepky. Dobre sa nám v ňom žilo. V starom sme nemali elektrinu, kúpeľňu ani vodu, iba studňu.“
O tom, že rodisko sestry Eberstarkové milovali, svedčí aj ich slovenčina. Josephine už veľa nehovorí, no čo-to rozumie. Alice rozpráva v rodnom jazyku veľmi pekne. Ako to, že aj po toľkých rokoch? Obidve si doma často a rady spievajú slovenské piesne.
