ZUBROHLAVA. Výrobu v tehelni spustili krátko po vojne, v roku 1947. Tisícky tehál vyrábala tridsiatka zamestnancov v biednych podmienkach. Pracovať mohli od jari do jesene. V zime technika zamŕzala. Situácia sa začala zlepšovať až po dvadsiatich rokoch.
Sezónna práca
Koncom štyridsiatych rokov postavila malú fabriku skupina súkromníkov. Mali ju ani nie rok, komunisti ju v roku 1949 zoštátnili. Zmenu majiteľa však výroba nepocítila. „Začínali sme v máji, posledné tehly museli byť vypálené do novembra,“ hovorí Jozef Čučka, niekdajší riaditeľ tehelne. „V mrazoch sa robiť nedalo.“
Spočiatku bolo v hale zima, uhlím sa kúrilo iba v peci na vypaľovanie tehál. Ani technológia nebola na vysokej úrovni. „Tehly sme ukladali do drevených búd, prikrytých škridlou alebo plechom. Ak bolo pekne, uschli rýchlejšie.“ Ak pršalo, tehly stáli vo vode. Rozpadávajúce sa sušiarne museli po pár rokoch zvaliť a nahradiť modernejšími.
Pásom museli podkúriť
Jozef Čučka začal v tehelni pracovať v januári 1970. S výrobou tehál skúseností nemal, pomohol mu špeciálny kurz.
Ani po čiastočnej rekonštrukcii nefungovala tehelňa tak, ako by mala. „Prvý raz som bol v tehelni v decembri. Výroba stála, všetko zamrzlo. Keď sme zapli zamrznuté stroje, praskla prevodovka.“ Súčiastku sa podarilo opraviť za pár dní. Bez ďalších vylepšení však výroba bežať nemohla. „Pásy sme odspodu nahrievali, zvrchu zakrývali doskami. Časom sa nám podarilo natiahnuť vykurovanie až k nim. V prvú zimu sme však výrobu aj tak nespustili. Začali sme až na jar.“
Najnákladnejšia, no najlacnejšia
V lete rekonštrukcia pokračovala. Zateplili strechu, vylepšili mechanizmus. Stále však bol problém s uskladnením hliny. „V zime sme haldu zakrývali pilinami, aby nemrz-la, navrch sme hodili plachtu, aby sa lepšie zhadzoval sneh. Odkrývali sme len toľko, koľko bolo treba,“ hovorí Jozef.
Všetky fabriky na výrobu tehál mali byť rovnaké. V oravskej však veľa vecí chýbalo, bola i menšia. „Krátko po nástupe do funkcie som sa bol pozrieť v Pruskom. Na prvý pohľad bolo vidieť rozdiely. Mali oveľa väčšie sušiarne. Kým naše umelé mali kapacitu 52-tisíc tehál, do pruských vošlo až 76-tisíc. “ Aj plán mali Oravčania iný. Ako jediní vyrábali plnú tehlu. Nikto ďalší ju robiť nechcel.
Zašlú slávu tehelne pripomínajú už len dva tehlové komíny.
„Bolo na ňu treba najviac materiálu, na sušenie aj vypálenie sme spotrebovali najviac tepla. Výroba bola najdrahšia, no predávala sa najlacnejšie. Dvojdierová, na ktorú išlo menej materiálu a jej výroba trvala kratšie, stála korunu deväťdesiat, plná o dvadsať halierov menej.“ Až po čase sa riaditeľovi u vedenia podarilo presadiť zvýšenie ceny.
Z Oravy do Martina
Fabrike určil hlavný podnik, kde má tehly dodať, ľuďom, kde si ju môžu kúpiť. Oravskopolhorčania chodili po tehlu do Martina, Dolnokubínčania do Zubrohlavy. „Raz prišla za mnou žena z vedľajšej dediny. Skoro plakala. Dostala od podniku tehlu, no mala si po ňu ísť až do Martina. Bola zúfalá, lebo peniaze na takú dlhú cestu nemala,“ hovorí Jozef.
„Zdalo sa mi nezmyselné, aby naši ľudia merali takú diaľku, keď majú tehelňu takmer pod nosom. Po rôznych rokovaniach a hádkach sa mi podarilo presadiť, aby si ju mohli kupovať priamo u nás. Potrebovali len potvrdenie z miestneho národného výboru, koľko jej potrebujú a na čo.“
Počasie prácu sťažovalo
Podľa plánu mala tehelňa vyrobiť ročne päť a pol milióna tehál. V najlepších časoch vyrábala aj dvojnásobok. Niečo kúpili miestni, časť išla do Poľska, Čiech.
Hlina sa do fabriky vozila zo Slanice. Po premiešaní putovala prvým pásom do podávača, odtiaľ do špeciálneho mlyna, kde sa opäť miesila. Ďalším transportným pásom išla masa do valcov a lisov s tvarovacími koncovkami. Hotové tehly odtiaľ zamestnanci vozili do umelých sušiarní.
Jedna várka sa mala sušiť asi 52 hodín. Málokedy sa to však podarilo dodržať. Veľa záviselo od počasia. Poslednou fázou výroby bolo vypaľovanie v obrovských peciach. Dĺžka opäť závisela od vysušenia tehly. Slabo vysušená tehla v peci praskala. Ak aj dobre vysušenú tehlu kurič prehrial, popraskala tiež. Z poškodených sa vyrábala antuka.
Fabrika začala horieť
V polovici osemdesiatych rokov sa tehelni prestalo dariť, tehly nešli na odbyt. Materiál sa hromadil v skladoch. „Ku koncu nám zostávalo až štyri a pol milióna tehál. Boli všade, aj okolo ciest naukla-dané,“ spomína Jozef Čučka. Spôsobila to konkurencia. Zväčšili sa tehelne v Martine, Sučanoch i Ružomberku.
Začiatok konca prišiel v decembri 1984, kedy sa vznietila pec na vypaľovanie. Podozrievali aj Jozefa. „Vraj či som všetko zabezpečil tak, ako bolo treba. No čo by som ja z pokazenej pece mal? Prípad uzavreli s tým, že v peci praskla hadica s mazutom a ten začal horieť.“
Tehelňu definitívne zatvorili v roku 1986. O prácu prišlo približne päťdesiat ľudí zo Zubrohlavy, Klina, Rabče a Oravskej Polhory. Budovy odkúpili strojárne. Plánovali tam strojárenskú výrobu. Prišiel však rok 1989, zámer nevyšiel. Dnes v starej tehelni sídli súkromná spoločnosť.
