DOLNÝ KUBÍN. Kde-tu sa s nimi stretol na zdravotníckej škole. Občas v bežnom živote. Budúcemu muzeológovi nikdy nenapadlo, že práve nevidiaci môžu dať štúdiu na nitrianskej univerzite celkom iný význam. Dolnokubínčan Tomáš Demian (31).
Je to bieda
Jeseň 2008. Život dotykmi – spoznajme svet nevidiacich. Tretiacka výstava študentov muzeológie budí pozornosť. Návštevníkom prináša reliéfy a pôdorysy ôsmich známych stavieb zo Slovenska i zo sveta, medzi nimi Chrám Vasilija Blaženého v Moskve. Nevidiaci sa s nimi zoznamujú hmatom, ostatní, s klapkami na očiach, takisto.
Leto 2009. Tomáš obhajuje bakalársku prácu o dostupnosti kultúrnych pamiatok pre ľudí so zdravotným hendikepom. „V porovnaní s okolitými krajinami sme na tom biedne. Čosi sa pohlo, ale viac teoreticky ako prakticky. Väčšina múzeí sídli v pamiatkovo chránených budovách, kde je akýkoľvek stavebný zásah vylúčený. A každý si myslí, že debarierizácia pre zrakovo postihnutých je drahá. Nie je to pravda, netreba žiadne stavebné zásahy, ani veľa peňazí.“
Prvou lastovičkou bola expozícia Praveké dejiny Slovenska Archeologického múzea v Bratislave.
Unikát
Do Ľubovnianskeho skanzenu i Únie nevidiacich a slabozrakých v Nitre chodil Tomáš ako na klavír. Konkrétny výsledok jeho diplomovky preletel pred mesiacom azda všetkými médiami. Nevidiaci dostali do rúk sedem drevených ľudových stavieb horného Spiša vrátane gréckokatolíckeho kostola z Matysovej z roku 1833.
Nevidiaci sú z modelov nadšení. FOTO: SITA
Trojrozmerné modely z umelej hmoty sú kópiou konkrétnych objektov nachádzajúcich sa v skanzene. Na jednom robil Tomáš dva-tri dni. „Z plastových dosiek som si vyrezal jednotlivé časti, potom som ich zliepal dokopy. S výnimkou jedinej stavby mi chýbala projektová dokumentácia. Najťažšie preto bolo odhadnúť proporciu. Zachovať hlavné architektonické prvky – okná, dvere či dekorácie na štíte strechy – sa mi podarilo. Prví návštevníci, deti z levočskej školy pre nevidiacich, boli nadšení.“
Ku každej makete vedie od vchodu drevené zábradlie predstavujúce vodiacu líniu a smerovky v Braillovom písme. „Vodiace línie sú kombinované s varovnými pásmi, ktoré tvoria riečne okruhliaky zabetónované v chodníku.“
Prehliadku skanzenu tak zvládne nevidiaci do istej miery aj sám, no Tomáš odporúča sprievod.
S klapkami na očiach
Rád by sa mýlil, no myslí si, že slovenské múzejníctvo zatiaľ nie je novej myšlienke naklonené. Svedčí o tom aj fakt, že sa k Staroľubovniancom zatiaľ nikto nepridal. Ani domáci Oravci.
„Všetko sa dá. Ak to chceme. Aj pre nevidiacich je to novinka a záleží iba od nich, ako a či ju dokážu dostatočne využiť. Z projektu môžu mať osoh aj zdraví ľudia. Keď sa s klapkami na očiach prejdú po skanzene pomocou vodiacich línií, lepšie sa vcítia do kože nevidiaceho.“
V peniazoch Tomáš problém nevidí. Ľubovnianske múzeum stálo odstránenie bariér asi 330 eur, časť prác si urobilo svojpomocne.
Výzvou ostávajú hrady. Dolnokubínčan súhlasí s názorom, že ísť cestou skanzenu v tomto prípade nie je možné. Fyzickú dostupnosť však opäť môže sčasti nahradiť hmatové vnímanie.
„Reliéf s vežou, bastiónom, barokovým palácom a nádvorím. K tomu tabuľka v Braillovom písme. To by úplne stačilo pre debarierizáciu hradu Ľubovňa. Treba si uvedomiť, že nevidiaci nepotrebuje všetko, stačí mu základná predstava. Takto by sa dal riešiť akýkoľvek hrad. Kopec možností prinášajú aj 3D tlačiarne.“
Tabuľa v Braillovom písme. Prvá v múzeu v prírode. FOTO: SITA
Liek na depresiu
Intenzívna spolupráca s nevidiacimi je pre Tomáša cennou skúsenosťou. „Je to klišé, ale je to tak. Oni nemyslia na to, čo im je, ale ako riešiť každodenný život. Jedno sedenie s nimi je najlepším liekom na depresiu. Mnohí majú väčší zmysel pre humor ako my, ktorým nič nechýba. Podaj to sem, nevidíš, že na teba čakáme? Takto si medzi sebou v Nitre na únii podávali hotové modely.“
Tomáš zatiaľ netuší, čo bude robiť po skončení školy. Čo by chcel robiť, v tom má jasno. „Na Slovensku je desať skanzenov. Možno sa mi podarí odstrániť bariéry aj z ostatných deviatich.“
