ORAVSKÁ POLHORA. Začiatok šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ľudí straší prísny komunistický režim. Príslušníci štátnej bezpečnosti sú na každom rohu. Obyvatelia prihraničnej dedinky sa však neboja. Konečne, po rokoch si chcú splniť sen. Túžia po vlastnom kostole.
Tajne vybavujú povolenia, vykupujú pozemky pod zakázanú stavbu. Funkcionári pozorujú každý ich krok. Čakajú na akúkoľvek chybu. Ak sa niečo stane, všetci skončia vo väzení. Na čele s kňazmi.
Ženy pri miešačkách
Po rokoch vybavovania sa 27. júla 1969 podarilo posvätiť základný kameň. Ľudia ihneď začali stavať. Zvážali drevo, štrk, v zime lámali kameň. Do stavby sa zapojila celá dedina. Muži, ženy, deti, starí i mladí. Nikto nereptal. Rozpis celodenných služieb všetci akceptovali.
„Medzi ľuďmi bola obrovská sila, entuziazmus, radosť. Všetci sme boli šťastní, že budeme mať vlastný kostol,“ hovorí Ján Rusnák. „Jednota a súdržnosť ľudí bola úžasná, dnes si takú neviem ani v rodine predstaviť, nieto ešte v dedine,“ dodáva pani Jolana. Keď sa začal stavať kostol, starala sa mladá žena o malú dcérku. Na brigádu išla vždy. Dokonca aj keď čakala ďalšie dieťatko. „Pán farár zakázal chodiť tehotným ženám. No ja som chcela. Veď som sa dobre cítila, prečo by som mala sedieť doma? Pamätám sa, že ma poslali na strechu viazať drôty. Tam mi nebolo všetko jedno. Dnes už babička si spomína, ako sa jej vtedy krútila hlava. No povedala si, že ak raz zíde dole, naspäť ju už nikto nedostane.
Lopaty sa nechytali len muži, ale aj ženy.
Ženy robili všetko, čo majster kázal. Keď bolo treba upratovať, upratovali. Keď mali maľovať, maľovali. Neraz ich postavil aj k miešačke. Navadila im lopata ani krompáč. „Vtedy sme boli naučené inak robiť, nie ako dnes.“
Šikovný majster
Spočiatku viedol stavebníkov majster z dediny. Po čase ho ľudia vymenili. Denne chcel zamestnávať len približne dvadsať ľudí, to sa im nepáčilo. Takým tempom by stavali kos-tol päť rokov. Tak dlho čakať nechceli. Domáceho vedúceho vystriedal odborník zo Sihelného. Dodnes na neho dedinčania nedajú dopustiť. „Mal päť či šesť ľudových, no bol to veľký človek, vyučený životom,“ hovorí Ján. „Všetko vedel urobiť, mal i organizačný talent. Stovke ľudí vedel dať robotu.“
Ľudia pracovali s chuťou. Keď prišiel prvý cement, chlapi ho z nákladiaka zhodili za dvanásť minút. Stále však musel ktosi dbať na to, aby sa na stavbe nič nestalo. Štátna bezpečnosť čakala len na to. „Boli by nás pozatvárali.“
Silný výbuch
Kameň lámali v dedine, nad riekou. Strelecký preukaz mal len miestny predseda komunis-tickej strany. Dedinčania ho prosili, aby im pomáhal pri lámaní. Presvedčiť sa im ho podarilo, no mal podmienku. „Nálože do kameňa som musel vkladať ja, lebo on sa tam ukazovať nechcel. Za nič nechcel niesť zodpovednosť.“
Prvý raz mal dať Ján do pripravených dier v skale po tri balíky trhaviny. Dodnes nevie prečo, no rozhodol sa, že dá len po polke z jedného. Ani si nechce predstaviť, čo by sa stalo, keby predsedu poslúchol. „Bola to taká rana, až hrúza. Úlomky sa rozleteli do dvadsiatich metrov. Niektoré skončili pri rodinných domoch.“ Našťastie sa nič nestalo.
Kostol namiesto lipy
Na mieste kostola stála kedysi veľká lipa. Mala viac než štyristo rokov. Väčšina ľudí z dediny si pamätá už len jej peň. Počas druhej svetovej ju zoťali Nemci, pretože bola záchytným bodom ich nepriateľov. Dôvodov, prečo sa Polhorčania rozhodli postaviť kostol práve na tomto mieste, bolo niekoľko.
„Bol to stred dediny, na kopci. Viedla tadiaľ cesta z Tvrdošína do Živca. Neďaleko bola pošta, pri ktorej sa prepriahali kone,“ hovorí Monika Kapičáková, ktorá pri príležitosti okrúhleho výročia pripravila o kostole publikáciu.
Na kostol čakali Oravskopolhorčania až do roku 1971.
Peniaze na kostol dávali ľudia. Pri jednej zbierke sa podarilo za 24 hodín vyzbierať neuveriteľných viac ako milión korún. Stĺpik, do ktorého naukladali stokorunáčky, meral meter aj dvadsať centimetrov.“
Vydrží aj zemetrasenie
Základy kostola by mali vydržať zemetrasenie až do sily 6,5 stupňa magnitúda. Konštrukcia je železobetónová, základy pod vežou kopali desiatky mužov niekoľko dní. Ján hovorí o hĺbke základov takto: „Na spodku bol jeden chlap, nad ním druhý a až tretí vyhadzoval hlinu vonku. Robilo sa tak, aby stavba vydržala čo najdlhšie.“
Len lešenie v interiéri kostola skladalo dvesto brigádnikov.
Týždeň pred plánovanou vysviackou začali dedinčania upratovať kostol. Stihli to len tak-tak. V nedeľu sa v novom bohostánku stretla celá dedina. „Boli sme šťastní, že sme to dokázali. Všetci sme sa pri tejto stavbe zjednotili, ako nikdy predtým a nikdy potom,“ zhodli sa Oravskopolhorčania.
