TRSTENÁ. Donedávna nikto ani len netušil, že tri zo 669 detí, ktoré sa pred sedemdesiatimi rokmi podarilo zachrániť, pochádzali z Trstenej. Po rokoch sa dve z troch sestier do rodného mesta vrátili.
Návrat do detstva
„Chodili sme spolu do triedy. Pamätáš? V jednej lavici sme spolu sedeli,“ prihovorila sa pred kostolom Alici bývalá spolužiačka Emília Medvecká–Páneková. Na sestry Eberstarkové sa rozpamätala, keď vyšiel o nich článok v mestských novinách.
„Hovorila, že to boli dobré dievčatá,“ povedala Emíliina dcéra. „Patrili k chudobnejším Židom. Kamarátili sa, no na stanicu sa s nimi nemohla ísť rozlúčiť. S ďalšími dievčatami sa aj vybrali k vlaku, no museli sa vrátiť. Bolo to pre ne ťažké, nedokázali by sa pozerať, ako ich nakladajú do vagónov.“
Viac fotografií z návštevy v Trstenej nájdete tu.
S Františkom Štefanidesom prežili dievčatá detstvo, bývali v susedstve. „Potom sa presťahovali do nového domu. Už sme sa toľko nestretávali.“
Najsilnejším zážitkom bola pre sestry zastávka pri ich rodnom dome. Sklamanie po zistení, že sa nedostanú ani len do dvora, bolo obrovské.
Žiadne informácie
Nickyho rodina je tretím filmom Mateja Mináča a Patrika Pašša o záchranných akciách sira Wintona. Matej Mináč sa o tajomnom Britovi dozvedel náhodou pred štrnástimi rokmi. V pražskej knižnici natrafil na knihu – istá Věra Gissingová v nej spomína na nečakanú cestu do Anglicka, ktorá jej zachránila život.
„Vraveli sme si, že predsa nie je možné, aby takýto skutok zmizol v prepadlisku pamäti,“ hovorí režisér. „Vedelo o ňom málo ľudí, na internete nebola o Nicholasovi Wintonovi jediná informácia.“
Druhý dokument Sila ľudskosti vzbudil v roku 2002 mimoriadny ohlas. Britská kráľovná Alžbeta II. povýšila Wintona do šľachtického stavu.
Scéna z Trstenej
Pôvodne chceli filmári skončiť pri druhom filme. No objavili sa nové príbehy, ozvali sa desiatky nových Wintonových detí. „Uvedomili sme si, že máme vzrušujúci materiál aj na dva celovečerné filmy s hranými rekonštrukciami. Nickyho rodinou chceme Wintonov cyklus uzavrieť,“ povedal Mináč.
Jednou z najsilnejších scén je obraz uplakanej matky lúčiacej sa s dvomi dcérami. V rukách drží tretiu, najmladšiu. Pôvodne si Matej Mináč myslel, že ide o legendu. Pri návšteve Alice Masters vo Washingtone zistil opak. Stalo sa to na trstenskej vlakovej stanici.
„Jej mama vytiahla najmladšiu sestru cez okno vagóna. Všetky plakali.“ Vtedy Alice vykríkla, aby si ju mama nechala. Výpravca zapískal a vlak sa začal hýbať. Mama sa rozbehla a v poslednej chvíli dievčatám podala cez okno kupé aj ich najmladšiu sestru. „Pri rozprávaní ma zamrazilo. Príbeh, ktorý som doposiaľ poznal iba ako legendu, zrazu ožil a bol ešte dramatickejší.“
Film s dĺžkou 96 minút, na ktorom pracovalo 360 ľudí, pripravovali tvorcovia šesť rokov.
