DOLNÝ KUBÍN. Tichý zabijak. Slovné spojenie najlepšie vystihujúce ukrajinský Černobyľ. „Keď cestujete do Iraku, viete, že sa tam bojuje. Nebezpeční sú ozbrojení vojaci, bomby. V Černobyle však hrozbu, ktorá na vás číha na každom rohu, nevidíte,“ hovorí oravská cestovateľka Simona Mikušová.
Nová destinácia
Mesto na severe Ukrajiny bolo pred dvadsiatimi rokmi ako každé iné. Až do 26. marca 1986, kedy sa do dejín navždy zapísalo čiernymi písmenami.
Bolo krátko po jednej v noci, keď sa Pripjaťou ozval výbuch. V neďalekej jadrovej elektrárni explodoval štvrtý reaktor. Do ovzdušia začalo unikať obrovské množstvo rádioaktivity. Havária natrvalo poznačila životy státisícov ľudí. Mestečko Pripjať sa v priebehu piatich dní úplne vyľudnilo. Niekoľko rokov po havárii doň nesmel vstúpiť nikto okrem vojakov. Pred časom sa však opäť začalo zapĺňať. Stáva sa netradičnou, no čoraz vyhľadávanejšou turistickou destináciou.
„Viackrát som premýšľala, ako dokáže človek svojím konaním zmeniť život niekoľkým generáciám, uškodiť človeku i prírode,“ hovorí Simona. „Je to súčasť našej histórie, preto som si povedala, že treba vidieť aj jej odvrátenú, nepeknú stránku.“
Povedia len to, čo im vyhovuje
Siedmim kamarátom trvalo trištvrte roka, kým od ukrajinskej vlády dostali potrebné povolenia. V zakázanej zóne sa im podarilo vybaviť aj ubytovanie. Rezervovať si ho však museli rok vopred. „Bez povolenia od vlády sa dnu nedostanete. Sami si nemôžete vybrať ani termín. Už sme mali cestovať, keď nám na poslednú chvíľu termín o mesiac preložili. Bez vysvetlenia. Ak chcete ísť, musíte sa prispôsobiť. Inak to nejde.“ Obmedzený je aj počet návštevníkov na deň. „Okrem nás tam nikto iný nebol.“
V miestnej škôlke zostali oo deťoch len hračky, knihy, papučky.
Slováci vyzbrojení dozimetrami na meranie intenzity žiarenia dostali hneď po príchode sprievodcu – jedného z vojakov, ktorí nepretržite strážia uzavretú zónu. Celý čas dohliadal, aby sa nepohybovali na miestach s extrémne vysokou rádioaktivitou. Dozeral aj nato, aby sa nedostali tam, kde ich nechceli mať. „Bol tam radar, v ktorom prebiehajú nejaké výskumy,“ povedala Simona Mikušová. „Nepustili nás k nemu. Podobne to bolo aj s halou, ktorú po havárii kompletne očistili od rádioaktivity. Boli sme aj dnu. Okrem miestnosti plnej jódových tabletiek bola budova úplne prázdna. Pýtali sme sa, čo sa tam skúmalo, no nič sme sa nedozvedeli. Je to zvláštne, veľa vecí taja.“
Pripjať – mesto duchov
Prísnych bezpečnostných opatrení je v zakázanej zóne viac než dosť. Areál je kompletne oplotený. Všetko je pod drobnohľadom ozbrojených vojakov. Dostať sa do mestečka Pripjať nie je jednoduché. Povinné kontroly pri vstupe do zóny aj pri odchode z nej musí absolvovať každý.
Simona s kamarátmi strávila v najviac postihnutej oblasti celý deň. „Nikde nebolo ani živej duše, no v každej budove, dome, byte zostalo všetko na svojom mieste. Ľudia opúšťali domovy narýchlo, zobrali si len peniaze a najnutnejšie oblečenie. Sľubovali im, že sa vrátia.”
Prehnité podlahy i stropy
Najsilnejšie emócie prežívala v miestnej škôlke a škole. „V škole je jedna miestnosť plná rozhádzaných plynových masiek. Deti vraj mali pár dní pred katastrofou fiktívny poplach. V ďalšej sme objavili oblečenie hasičov, ktorí hasili prvotný požiar v elektrárni. Mnohí z nich do týždňa zomreli na následky ožiarenia. Radiácia tam bola obrovská.“
Spustnuté a prázdne budovy vyvolávajú v návštevníkovi zvláštne pocity.
V skrinkách vydeli návštevníci detské papučky, na zemi sa povaľovali poškodené hračky, na laviciach čakali na deti otvorené šlabikáre. Na hrôzostrašnosti pridáva miestu aj biedny stav budov. „Škôlka sa pomaly rúca. Je prehnitá, kráčajúc po podlahe na prvom poschodí som cítila, ako sa mi nohy vtískali do rozpadávajúcej sa tehly. Niektoré časti sú už prepadnuté, je len otázkou času, kedy to spadne celé. Podobne to vyzerá aj v nemocnici, v ktorej je kompletné zariadenie, operačné stoly, všetky nástroje.“
Simona si neraz uvedomila, že by sa tam určite nechcela ocitnúť sama. „Niektoré miesta na mňa pôsobili desivo. Napríklad nemocnica - bolo tam nepríjemné ticho, v obrovských halách sa neprirodzene ozývalo každé šuchnutie. Noc by som tam nestrávila ani za nič.“
Kompenzácia – desať centov na mesiac
V Pripjati už štvrťstoročie nikto nežije. Do susedných dedín sa však po pár rokoch mohli vrátiť starí ľudia – dožiť. Jednu z pôvodných obyvateliek navštívila aj skupina Slovákov. Domov sa pani Hanna spolu s manželom vrátila sedem rokov po tragédii. Viac ako sedemdesiatročná starenka už päť rokov žije v biednej chalúpke sama. „Okolo nej sú spustnuté prázdne domčeky. Raz ročne ju chodí z Kyjeva navštevovať dcéra. Kedysi sa raz do týždňa stretávala s ľuďmi z okolitých dedín v miestnom kostole. Dnes už nevládze chodiť. Do kostola ide len vtedy, keď ju tam odvezú vojaci. Žije veľmi ťažký, samotársky život. Elektrinu nemá, vodu si berie len z vlastnej studne.“
Babička návštevníkom porozprávala o dni katastrofy. S rodinou kopala zemiaky, keď k nim prišiel známy, zamestnanec z elektrárne. Dozvedeli sa, že sa stalo niečo veľmi zlé. Nikto im však nechcel povedať, čo. Až dva dni po havárii spustila vláda masívny presun ľudí. „Spomínala na mladý manželský pár, ktorý sa do susedného domu presťahoval asi mesiac pred výbuchom. Po havárii ich vláda prinútila čistiť černobyľské rádioaktívne mosty. Obidvaja po týždni zomreli. Bolo nám ťažko, keď sme počúvali jej príbeh.“
Miestna žena žije alebo skôr živorí z biedneho dôchodku a zanedbateľnej kompenzácie, ktorú dostávajú od vlády ľudia postihnutí katastrofou. Peňazí má veľmi málo. Aj preto ju Simona s kamarátmi zásobili najnutnejšími potravinami.
Rádioaktívny mach
Krátkodobá návšteva v okolí reaktora by nemala byť pre návštevníka až taká nebezpečná. Samozrejme, ak dodržiava pokyny vojakov. Najideálnejšie je pohybovať sa len po asfalte a ničoho sa nedotýkať. „Nedá sa to. Neraz, keď sme sa chceli niekam dostať, museli sme tam vyliezť. Aj my sme sa však snažili vyhýbať machom a tráve. Na ne sa rádioaktivita chytá najradšej. Museli sme si dávať pozor, kadiaľ kráčame.“
Dozimetre pípali každú chvíľu. Niekedy slabšie, často sa však intenzita zvýšila úplne nečakane. Najsilnejšia radiácia je na miestach, kadiaľ po výbuchu prechádzal mrak. Niekoľko stonásobne vyššie hodnoty sú pri červenom lese. Vojaci neodporúčajú zdržiavať sa pri ňom dlhšie ako päť minút. „Vysoká rádioaktivita bola pri železných elektrických stĺpoch, na autovrakovisku.“
Skupina si uvedomovala riziká. Ak by totiž niektorému pri odchode namerali zvýšené hodnoty, z mesta by sa nedostal. „Museli by sme zostať v karanténe.“ Hneď za Černobyľom vyhodili oblečenie i topánky, ktoré mali na sebe.
Príroda sa s haváriou popasovala
Simonu najviac prekvapila príroda. Očakávala pustú, tmavú krajinu, vysušené stromy. Čakali ich však rozkvitnuté rastliny, zeleň, štebot vtákov. „Príroda je nádherná. Vyzerá to tam ako v národnom parku. Jeden vedec mi povedal, že niektorým druhom rastlín sa dokonca darí lepšie, ako kdekoľvek inde. Odborníci si to nevedia vysvetliť.“ Problém s prežitím nemajú huby. Tie sú však známe ako perfektný zberač rádioaktivity, takže ich neodporúčajú jesť.
Pri prehliadke mesta sa Oravčanka dostala aj k štvrtému reaktoru. Dovnútra elektrárne ich nepustili. Sarkofág mohli fotiť len z jedného uhla. Dôvod sa nedozvedeli. „Možno preto, že ide o strategický objekt. Aby fotografie niekto nezneužil, napríklad na teroristický útok.“
Simona prečítala množstvo článkov o havárii, o chorobách, rôznych druhoch rakoviny, vrodených chybách. „Aké pocity mám z toho miesta? Hrozné. Je mi z toho všetkého smutno. Nie je to príjemné miesto, no človek asi musí vidieť hrozné veci, aby porozmýšľal, čo sa okolo neho deje. Všetci sa niekam ponáhľame, chceme mať všetko, chceme toho mať veľa a hneď. No často si neuvedomujeme, čo môžeme svojím konaním spôsobiť. Asi sme potrebovali dostať takúto facku. Žiaľ, mám pocit, že ľudia už pomaly zabúdajú, čo sa stalo a čo to spôsobilo.“
