DOLNÝ KUBÍN. Najväčšími zvieratami v cirkuse, ktorý v týchto dňoch hosťuje na Orave, sú manželky. Tvrdia to, s úsmevom na tvári, ich manželia, Albert Tříška starší a jeho syn, takisto Albert. A za najväčší cirkus považujú politiku.
Od šiestich rokov
Romanza, rodinný podnik založený v roku 1848, chce byť cirkusom, ktorý si návštevník odnesie v srdci až domov. S klaunom, malými i veľkými artistami, povrazolezcami, žonglérmi i jazdcom v glóbuse smrti. Albert ml. tam riskuje sám, kolega Radim Farský dal manéži zbohom pre problémy v rodine.
„Zlá žena je väčšie riziko ako jazda v oceľovej guli,“ poznamenáva Albert starší. Mal šesť rokov, keď ho otec prvýkrát zavesil na lano. Na šapito a pekný dom pri Hradci Králové si s manželkou zarobili v zahraničí. „Stále treba do niečoho investovať. Myslel som si, že zarobím podnikaním dosť peňazí a že deťom potom kúpim v Plzni doktorát. Akosi sa mi to nedarí.“
Nikto nemá všetko
Päťdesiatosemročný Albert precestoval celý svet, pred necelými dvomi rokmi sa dostal z rakoviny. Pokojne si poťahuje z cigarety. Fajčenia sa nevzdal, pred alkoholom uprednostní ženy.
„Nevyhrali ste majstrovstvá, pretože máte najkrajšie ženy. A nemôžete mať všetko.“ Albertova nevesta je Fínka, svokor jej krajine veru neprial. „Bol som nahnevaný. Takí blbci, a vyhrajú. No, mali mladých hráčov, za nás i za vás hrali sami dôchodcovia.“
Nesedieť na zadku
Cirkusantom nemôže byť každý. Chce to guráž a výdrž. „My sme trénovali osem hodín denne. Pre dnešné deti je niekedy aj hodina veľa. Radšej sú na internete. Je to všade. Sú rodičia, ktorí po polhodine dieťa doslova vykopú niečo robiť. Iní chcú mať od neho pokoj, tak ho nechajú celý deň sedieť na zadku.“
Recept na dobrú kondíciu je jednoduchý: nesedieť. V cirkuse sa robí od vidím do nevidím. „Aj preto nikoho nezoženiete. Skúste si dať inzerát, každý, kto príde a vidí tú drinu, zdrhne.“
Ľahké to nemajú pomocníci ani po robote, vrátiť sa nebadane z krčmy je nemožné. Dve, asi dvanásťročné husolabute spoľahlivo ohlásia každý pohyb – vraj revú ako paviány.
Na Orave dobre
Na Oravcov Tříškovci nedajú dopustiť. „Pán, ktorý nám pred tromi rokmi prvýkrát predal seno, nám ho dnes nosí spolu s korbáčikmi a syrom. Stali sa z nás dobrí známi,“ hovorí Albert ml.
Výnimky sa nájdu všade. Principála pred pár dňami rozčúlil pumpár na jednej dolnokubínskej benzínke. „Vyskočil na mňa, aby som si vychoval chlapov. Pýtam sa, čo sa stalo. Tak nejaký úchyl na avii so slovenskými číslami vošiel dnu, povedal, že je z cirkusu a ukázal zamestnankyni...viete čo. Dva dni nebola v robote. Musel som mu vysvetliť, že je to nezmysel.“
Cirkusantské sny
„Nesnívam o dome,“ hovorí Albert ml. „Mám ho na kolesách. V cirkuse som sa narodil. Robil som aj vo fabrike, aj na kamióne. Ešte som ani nedošiel do cieľa, už som mal byť niekde inde. Nemenil by som.“
Aspoň na dva týždne by išiel do Ameriky alebo do Kanady – pozrieť sa pod najväčšie šapita na svete.
Albert Tříška starší je najradšej, keď si môže na chvíľu sadnúť k televízoru a porozprávať sa s manželkou. „A keď sa zapojí voda do karavanu, čo niekedy trvá aj hodinu-dve, a môžem sa osprchovať. To je paráda. Ako chlapec som sa kúpal v plechovej vani. Dnes máme všetko.“
Najviac ho rozčuľujú úradníci a politici. „Snívam o tom, že niekto „dá do držky“ ministrom. Nech si už konečne prestanú robiť z ľudí srandu. Čo nedokázal Hitler, to dokázala únia a euro. Ľudia drú ako kone, za pár korún alebo zadarmo. Z toho, že sa môžu slobodne pohybovať, nemajú nič.“
Principála hreje pri srdci, keď ľudia odchádzajú z cirkusu spokojní. „Na premiére máme pol šapita, posledné predstavenie vypredané. To je najlepšia reklama.“
