TVRDOŠÍN. V roku 1900 bola vymurovaná v priestore terajšej Vápenice, tridsať minút cesty od horného konca Zuberca, väčšia vápenná pec. Nalámané kamene na stavbu vozili všetci majitelia pozemkov z poriadky.
Len murári, ako špecialisti, boli platení. Peniaze na financovanie stavby získala obec z predaja hory v priestore Števkovka – Prieves. Vápenka bola teda obecným majetkom, mala slúžiť k všeobecnému zveľadeniu obce. Na vykurovanie sa popri dreve používalo aj uhlie. Vápenec sa doloval v bezprostrednej blízkosti pece.
Vápno chcel málokto
Dvojkomorová pec v spodnej časti sa v hornej zúžila do násypného valca. V jednej komore sa urobila z vápencových skál obmurovka, dnu sa hádzali vápencové kamene, a to doplna. V druhej komore bolo ohnisko, z dreva a uhlia. Po zapálení mohla pec pracovať nepretržite, za sústavného dopĺňania pece palivom a vápencom a odoberania vypáleného vápna (páleného vápna – kysličníka vápenatého CaO) v spodnej časti pece.
Táto pec bola málo rentabilná, chýbal odbyt na vápno. Drevené domy v celej oblasti Studenej doliny i v blízkych liptovských dedinách potrebovali vápno na bielenie iba dvakrát do roka, a to pred Vianocami a Veľkou nocou. Ešte pred prvou svetovou vojnou pec vyhasla natrvalo, obec nemala peniaze na vyplácanie robotníkov.
Päť vozov na výpalok
Hrnčiarska výroba v Trstenej mala materiálnu základňu v kvalitnej hline na Bratkovčíku. Hlina sa vykopávala pod ornicou, do hĺbky jeden-dva metre. Na jeden výpalok hrnčiarskej pece bolo treba päť vozov – došteňákov hliny. Rozdrvenú hlinu polievali a ubíjali kyjanicou na širokom kláte. Potom sa premiesila a krájala malým dreveným rýľom.
Nečistoty, hlavne drobné kamienky, sa vyhadzovali. Nakoniec sa hlina strúhala plechovým kosákom na tenké plátky – podošvy. Ďalším miešaním ju zbavili vzduchových bublín a vytvarovali do hrudiek, z ktorých sa na hrnčiarskom kruhu formovali nádoby.
Pravidlá kruhu
Hrnčiarsky kruh sa skladal z osi – dreveného vretena, na ktorom boli upevnené dve okrúhle dosky z dubového dreva. Vrchná doska sa volala hlávka a spodná šľapačka. Kus hliny na otáčacom kruhu formoval hrnčiar rukami. Najprv do kužeľa, potom ju vodou primastieval, aby bola tvárna. Kužeľ ťahal dohora, prstami ho tvaroval aj zvnútra.
Pri ťahaní nádoby do výšky hrnčiar používal drevený nožík tvaru rovnoramenného trojuholníka s dierkou na prst. Hotový výrobok odrezal z hlávky tenkým drôtom. Vytočené nádoby sa potom sušili, polievali roztokom bielej a červenej hliny a maľovali. Na pomaľovanie sa používal roztok kysličníka olovnatého a kremeňa. Hlinený riad sa napokon vypaľoval v peci.
Tisíce mís
Do najspodnejšej časti sa poukladali dva rady nádob, ktoré sa pokazili pri modelovaní, preprave alebo prvom vypaľovaní. Nimi sa miernil plameň s teplotou 900 stupňov. Potom sa do pece ukladali misy, mliečniky a džbánky.
Ukladanie si vyžadovalo odbornosť, aby sa jednotlivé kusy dobre vypálili. Na jedno vypálenie sa pripravilo až 3600 kusov riadu. Sortiment trstenských hrnčiarov bol pestrý: malé i veľké misy, turačné misy (na spoločné jedenie), grajciarové misy, zalamované misy (pre deti), krčahy, krčiažky, mliečniky, dvojačky (spojené dvojhrnce), kvetináče, soľničky a figurálna tvorba (sliepočky, vtáčiky, píšťalky a pod.)
Vojna črepín
S rozvozom a predajom črepového tovaru súviseli aj určité riziká. Starý pán Dedinský spomínal, ako skončil v jednej nemenovanej oravskej dedine (nemenovanej preto, lebo potomkovia nemôžu za výčiny svojich predkov). Cez odpust sa so svojím hlineným riadom rozložil blízko krčmy.
Dedinčania po skončení služieb božích nekupovali, najprv sa išli pouctiť do osvedčeného domu zábavy a rozptýlenia. Navzájom sa počastovali kmotrovia, susedia, ale aj vzdialenejší známi a kamaráti. Iba zrazu na vrchole vzájomného uctievania vznikla ruvačka. Najprv drobná, nenápadná sa o chvíľu zmenila na veľkú bitku.
Bili sa chlapi, klbčili sa ženy a deti tiež nečinne nestáli, z diaľky hádzali kamene do klbčiacich sa hlúčkov. Najprv zdemolovali zariadenie krčmy, potom povytrhávali všetky laty a šteblíky z plotov, nakoniec sa bili všetkým, čo im prišlo pod ruku. Takto prišiel na rad aj hlinený riad pána Dedinského.
Vzduchom lietali misky, mištičky, hrnce, hrnčíčky a gliedniačiky. Okolie krčmy bol samý črep. Bitka sa skončila až vtedy, keď vo voze neostal ani jediný hrniec. Takto pripravili dedinčania pána Dedinského o jeden celý výpalok hrnčiarskej pece. So svojím chúlostivým riadom sa odvtedy už pri krčme nerozkladal.
Dve hrnčiarky
Trstenské hrnčiarstvo má starú tradíciu. Zachoval sa gledniačik z roku 1720. Hrnčiarsky cech v roku 1870 mal 30 hrnčiarov. Známymi hrnčiarmi boli Mačorovci, Javorkovci, Jankoľovci, Pánikovci, Štrbáňovci, Klimekovci, Dedinskí a dve hrnčiarky Jagelková a Triešková. Výrobky rozvážali na vozoch po celej Orave, Liptove, Kysuciach a v Poľsku až po Rabku.
Črepový tovar predávali za hotové peniaze, alebo ho vymieňali za ovos, jačmeň, žito a ikricu. Hrnčiarstvo zaniklo v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Príčinou bola továrenská výroba riadu a likvidácia pece – paľárne v Trstenej.
Základom súčasnej hrnčiarskej výroby sú staré výrobné postupy, ale s použitím modernej techniky. Sú to prístroje na spracovanie hliny, hrnčiarske kruhy na elektrický pohon, vypaľovacie pece a odlievacie formy. Výrobky majú viac estetický ako praktický význam.
Ďalšie články z rubriky:
Drevenými gombíkmi z Tvrdošína sa zapínali aj cudzinci
Talianski baníci hľadali zlato v roháčskych skalách
Na Vianoce sedemdesiat rýb do každej rodiny
Najviac zveri skántrili Poliaci
Zverostrážca zarábal štrnásť korún
Chlieb furmana mal vždy drevenú príchuť
Dedinčania zásobovali doskami hradné panstvo
Plátenníci zašli až do Jeruzalema, Alexandrie a Káhiry
Pestovanie zemiakov ukončilo éru neustáleho hladu
Čistotný bača bol kedysi celebritou