DOLNÝ KUBÍN. Kiki alebo Monka má desať mesiacov. Býva v sklenom teráriu v ZOO klube na Jánoškovej ulici. Kosmáča bielofúzeho, najčastejšie doma chovanú opičku, priniesol dolnokubínskym deťom vlani v decembri Mikuláš. V skutočnosti je ním jeden Dolnokubínčan.
„Kúpil som si ju, lebo sa mi páčila. Po čase mi však začal prekážať smrad," hovorí o predčasne skončenom spolunažívaní s exotickým zvieraťom.
Do posledného červíka
Pazúrikovitá opička pochádza z južnej Ameriky. „Zo začiatku bola neistá, no zdá sa, že sa už má lepšie," konštatuje žiak chovateľského krúžku. Zrejme sa nemýli. Monka spoza skla, poskakujúc po konároch, zvedavo sleduje, čo sa deje.
„Pes, mačka i papagáj žako reagujú na slová," hovorí šéf klubu Jozef Macík. „Ona reaguje na ľudí."
Raňajkuje lyžicu mliečnej kaše s ovocnou príchuťou. Popoludní si pochutnáva na dojčenských výživách. Predchádzajúci majiteľ ju naučil na piškóty namočené v mlieku. Nikdy neodmietne múčne červy. Strava pre tristo gramov vážiace zviera nestojí denne ani tridsať centov.
„Chceme jej zadovážiť arabskú gumu. V domovine do konárov vyhrýza jamky. Časom sa naplnia živicou, ktorú môže vyjedať. Chúďa, robí to aj tu, no živice nikde. Náhradou bude arabská guma používaná pri výrobe cukroviniek."
Ako šijací stroj
Monka zatiaľ žije vo voliére. Sama od seba sa dnu vrátiť nevie, času naučiť ju to je málo. Keď ju dnu dávali prvýkrát, nahlas dávala najavo nespokojnosť. Druhý raz už išla domov bez škreku.
„Keď nikoho nevidí, píska. Ja nemám sluch, ale kolegyni to prekáža. Nevieme, či nás volá alebo niečo chce. V tomto smere nás čaká ešte dlhá cesta bádania. Časom sa azda bude môcť voľne pohybovať medzi deťmi," hovorí Macík.
Nových majiteľov opička zatiaľ nepohrýzla. „Chvalabohu, vraj to bolí, ako keby vám po ruke prešiel šijací stroj."
Malí i mladí chovatelia majú opičku radi. Aj keď, nezaprúc v sebe rybárov, tvrdia, že má jedinú chybu – nedá sa chytiť na háčik.
