SIHELNÉ. Včeláril jeho otec i ujovia. Nikdy nepatril k tým, ktorí, kráčajúc s dobou, skúšajú v úľoch najmodernejšie techniky. Je verný klasike, nemá rád nové metódy. „Včely sa tak len mučia. Nech si všetko zariadi príroda, ona to vie najlepšie," hovorí Jozef Bielak.
Prebúdzajúci sa život
Včelárenie Jozefa vždy bavilo. Najradšej má pohľad do prebúdzajúceho sa úľa. „Keď včely zakrmujem na zimu, robím to naslepo. Neviem, čo sa v tom čase deje vo vnútri. Prvýkrát vidím tú nádheru, život až na jar po začatí preletov."
Jarné úle prirovnáva k rozkvitnutým rastlinám. „Pohľad na ne teší, keď sú svieže a plné kvetov. Biedne a vysušené nezaujmú."
Niekedy včely prvý raz vylietali začiatkom februára, na Hromnice. Hoci boli tuhé zimy, aj ony boli nastavené tak, že čoskoro príde jar a teplé leto. V posledných rokoch sa im však z teplých príbytkov veľmi nechce. Sú tam dlhšie, ako je pre ne dobré. Neraz sa preto stáva, že mnoho včiel v úli zahynie. Tento rok vyleteli až koncom marca. „A ešte ani vtedy sa im nechcelo. Počasie je bláznivé, ani zvieratá nevedia, ako majú reagovať."
Najhorší bol minulý rok, dlhotrvajúci dážď včely úplne pomýlil.
Občas je aj málo veľa
Pred pätnástimi či dvadsiatimi rokmi včelári ani poriadne nevedeli, čo sú to parazity. Poznali len vápenatenie plodu či jeho hnitie. Objavil sa však klieštik. „Cudzopasník parazitujúci na tele včelu oslabuje. Jej výkonnosť klesá, skôr uhynie."
Po klieštikoch prišli ďalšie parazity. Vrásky robí včelárom aj mor včelieho plodu.
Uplynulých päť rokov sa včelám opäť začalo trochu dariť. Pribudlo aj mladých včelárov. „Treba hlavne pekný a teplý úľ," radí začiatočníkom Jozef. „Na začiatok aspoň štyri rodiny, jedna-dve sú málo."
Medový plást plný medu, pripravený na vytočenie.
Sám má však už len dve. Neraz premýšľa, že si zadováži ďalšie, no vždy ho to prejde. „Niekedy je aj menej veľa. Boli roky, keď som si myslel, že úplne skončím, všetko mi išlo vyhynúť. Keby sa len aspoň tie dve držali."
Včely vycítia zlých ľudí
Veľa ľudí má z včiel strach. Jozef sa ich nikdy nebál. Aj keď ho už neraz poštípali. Na udalosť spred dvoch rokov si ani dlhoročný včelár nespomína rád. „Mali sme hrušku, na ktorú pravidelne prilietal roj. Vždy sa mi podarilo zložiť ho. Išiel som aj vtedy. Pomaly, opatrne som spiľoval konár, aby som ich nevyplašil. No síl už nie je toľko ako kedysi. Konár sa mi vyšmykol a spadol. Joj, ako ma doštípali! Zo štyridsať žihadiel som mal na celom tele. Žena mi ich vybrala, ale bol som úplne mimo, aj halucinácie som mal."
Včely sú mierumilovné, keď sú zamestnané. Vŕtať do nich netreba, keď je dlho škaredé počasie nemajú čo robiť. „Ak je človek zlý, vycítia to. Aj príliš veľa energie škodí. Človek musí mať pri nich dobrú náladu. Nie nadarmo sa hovorí, že včeláriť treba srdcom, nie rukami."
Najlepší je teplý
Sedemdesiatdvaročný dôchodca chodí k úľom aj tri razy za deň. Pozoruje včely pri práci. Kým nemusí, nezasahuje. Kontroluje ich na jar, keď prvý raz vyletia. Ak je všetko v poriadku, od majiteľa majú pokoj až do jesene. Sleduje už len naplnenosť medníkov.
Pred rokmi Bielakovci vytáčali med aj tri razy do roka. Teraz sú radi, keď sa podarí aspoň dvakrát, začiatkom leta a na jeseň. Do vytočeného produktu nepridávajú žiadne prísady. Najlepší je prírodný. Nič sa však nevyrovná teplému medu priamo z úľa. „Alebo keď sa práve vytočí. Med totiž starnutím kryštalizuje a pomaly stráca chuť."
S rozbiehajúcou sa včelárskou sezónou je Jozef Bielak zatiaľ spokojný. Kvety kvitnú, aj počasie praje. Včely sú zatiaľ spokojné. „Už len aby dobre bolo. Aj keď to asi nikdy nebude ako kedysi. Veľa včiel utieklo. Ani pstruhov už v našom potoku niet. Zmizli dokonca aj niektoré rastliny. No možno pomôže, že sa začína dariť takým, ktoré kedysi dopestovali len na dolniakoch."
