KRIVÁ. Jozef a Angela sa zoznámili krátko po druhej svetovej vojne, aj keď boli z jednej dediny. Na dva roky ich rozdelila povinná vojenská služba. Ďalšie dva roky po návrate Jozefa domov sa schádzali i rozchádzali. „Niekedy aj mesiac neprišiel. Nahneval sa, ani neviem prečo," hovorí s úsmevom babička. „No vždy sa napokon vrátil."
Život bez otca
Angela vyrastala len s mamou a sestrou. Otca spoznala až v štyridsiatichdvoch rokoch. Vtedy sa prvýkrát vrátil domov z Ameriky, kde staval železnicu. Chlapská ruka v rodine chýbala, no aspoň mali z čoho žiť. „Za peniaze, ktoré nám posielal, sme si mohli kúpiť kávu, ryžu, kvalitné látky, topánky, plachty, ktoré máme doteraz." Mali aj na zaplatenia paholkov a robotníkov. „Stále bolo treba chlapa, pri chystaní dreva, vyvážaní hnoja, oraní."
Jozef pochádza z veľkej rodiny. Mal osem súrodencov. Skončil len osem ľudových, na ďalšie študovanie nebolo kedy. Musel robiť na gazdovstve, inak by nebolo z čoho uživiť rodinu. „Rodičia sa museli zamestnať, aby dostali prídavky na najmladších súrodencov. Ja som sa staral o polia i zvieratá."
Na pytačky išiel bratranec
O ruku najskôr pýtala Angela Jozefa. „Poslala som bratranca, aby sa išiel opýtať, či za mňa Jozef pôjde." Zahanbiť sa však nenechal ani jej budúci manžel. „Išiel som so strýkom, pohostili ma, dcéru mi sľúbili. Nemohli sme sa viac vláčiť, museli sme sa dať na poriadok," rozpráva Jozef. Áno si mladý pár povedal 9. mája 1951. Bola streda, svadbu mali o ôsmej ráno v drevenom baráku, ktorý nahrádzal kostol. Pred Bohom si sľubovali lásku, trpezlivosť a toleranciu. V tomto duchu sa niesol celý ich spoločný život.
Štrnásť rokov prežili u rodičovJozefa. Keď začali jeho súrodenci dorastať, miesta v jednom dome bolo zrazu málo. Pustili sa do stavby vlastného. Jozef mal k murárčine blízko. Chodieval pomáhať na stavby. Na svojom dome sa naučil všetko, čo neskôr využil pri stovkách ďalších stavieb. „V dedine nie je domu, na ktorom by som nerobil. Na všetkých starších je moja pečať.
Dnešným deťom sa nič nechce
Kým Jozef chodil po robotách, Angela sa starala o tri deti. Niekoľko rokov varila v miestnej škôlke, neskôr na družstve. Pracovala v Tesle, chodila po službách, piekla na svadby a oslavy. Obrábala gazdovstvo. „Dodnes neviem, ako som to všetko stíhala."
Nad súčasnými deťmi a mladými pármi diamantoví manželia len nešťastne krútia hlavami. „Deťom sa nechce robiť, ani učiť. Mladí si pred oltárom sľubujú, že sa nerozídu a o mesiac sa rozvádzajú. Aj my sme sa vadili a koľko! Skoro každý deň pri robote, hlavne pri sene, no nehnevali sme sa. Každý si povedal svoje a bolo dobre. Dnes sa urazí jeden i druhý a je zle." A čo by Lofajovci poradili mladým manželským párom? „Trpezlivosť, toleranciu a odpúšťanie. Inak to nejde."
