ORAVSKÁ POLHORA. Pred desiatimi rokmi na duchovnom cvičení počula Vierka Juritková prvýkrát o dobrovoľníckom programe. Misie ju nadchli. Mala vtedy niečo pred dvadsiatkou. Človek mieni, Pán Boh mení platilo aj v jej prípade. Odišla za prácou do Anglicka. Po návrate nastúpila na vysokú školu.
V poslednom ročníku sa prihlásila k saleziánom. Po ročnej príprave bolo z pôvodne plánovanej Afriky znenazdajky americké Peru.
Od mora do vysokých hôr
Španielsky nevedela ani slovo. Aj preto chcela ísť radšej do anglicky hovoriacej krajiny ako na opačný koniec sveta. No nezľakla sa. Keď prišla správa z Peru, neváhala. „Kedy a kde nebolo podstatné."
Oravčanka patrí k ľuďom, ktorí radi cestujú a spoznávajú nové krajiny, kultúry i ľudí. Neznámeho sveta sa nebála.
Miestni si privyrábajú aj tkaním.
Do metropoly Peru odletela koncom novembra 2008. Na letisku ju čakal hlavný kňaz, zobral ju na faru, kde strávila dva mesiace. Od rána do večera sa učila španielčinu. Do horskej dedinky Lares odišla z Limy až koncom januára. Cesta autobusom bola dlhá a nepríjemná.
„V autobuse si organizmus ľahšie zvyká na prevýšenie. Z nadmorskej výšky asi dvesto metrov som prechádzala až do tritisíc tristo." Okrem bolestí hlavy a slabého krvácania z nosa sa jej telo s vysokými horami vysporiadalo bez problémov.
Popoludňajší program
V horskej dedinke ju čakala rozľahlá fara, ktorá slúžila ako internát pre deti zo vzdialenejších osád. Do školy chodili pešo. Starším cesta trvala viac ako tri hodiny, mladším ešte dlhšie. Preto bývali na internáte, kde sa o ne starala Vierka s kňazom, rehoľnou sestrou a ešte jedným dobrovoľníkom. „Na začiatku nás bolo málo. Mali sme na starosti šesťdesiat detí. Po príchode dobrovoľníkov to bolo jednoduchšie," hovorí misionárka.
Predpoludním, kým deti sedeli v školských laviciach, Vierka pomáhala na fare. Po obede doučovala angličtinu, kolega učil deti hrať na hudobných nástrojoch. Nasledovali domáce úlohy, filmy, večerná modlitba. Raz do týždňa návšteva neďalekých termálnych kúpalísk. „Boli sme s nimi, až kým nezaspali."
Vegetariánkou nasilu
V Peru sa z Vierky nedobrovoľne stala takmer vegetariánka. Miestni jedia mäso len príležitostne. Ani dobrovoľníci ho v jedálničku nemali často. „Keď som išla do mesta, vždy som si kúpila kurča. Chýbalo mi mäso, veľmi."
Domáci jedli najmä lamie mäso, na oslavách občas podávali aj bravčovinu. Na pohľad to však bola len kopa masti. Keď aj na faru kúpili trochu mäsa, v šesťdesiatich porciách sa stratilo. Peruánske národné jedlo, morské prasiatka, Vierku príliš nenadchlo.
V príbytku osadníkov.
„Chovajú ich v každej rodine. Nie tak, ako my chováme napríklad králiky. Morčatá behajú po dome, sú takmer všade. Domáci ich jedia len pri špeciálnych udalostiach."
Mäso z lamy či z alpaky misionárke chutilo viac. V jedálničku nechýbali zemiaky a kukurica, jediné plodiny, ktoré ľudia dokázali vypestovať vysoko v horách. Sem-tam sa pritrafilo vajíčko. K tomu ryža, zelenina, občas cestoviny. Nakupovali ich v dedine na pondelkových trhoch, kde predávali aj tropické ovocie. Horšie to bolo s mliekom.
„Nedovážali ho, asi by bolo pre miestnych príliš drahé. My sme mali len sušené, na faru ho posielali až zo Švajčiarska. Jogurty sa však dali kúpiť aj na trhu."
Nepohodlná obuv
V Lares sú len dve ročné obdobia – leto a zima. V lete, koncom a začiatkom roka, je cez deň teplo, no večer sa ochladí, často až na bod mrazu. V zime prší, skoro každý deň. Na daždivé počasie si zvykala ťažko. „Miestni pracovali rovnako v lete i zime. Dažďu sa dokonca tešili, rástli im zemiaky, tráva pre dobytok."
Obyčajné gumené sandále nosia deti aj dospelí celý rok. Behajú v nich aj po kopcoch. Na prvý pohľad vyzerajú pohodlne. „Kúpila som si ich, no mala som ich obuté len párkrát. Boli tvrdé, boleli ma z nich nohy. Obdivovala som deti, ako v nich vydržia celý deň."
Hoci žijú osadníci v skromných domčekoch, sú šťastní a spokojní. „Milo ma to prekvapilo. Tešia sa zo života, aj keď majú tak málo."
Pracovité odmalička
Domorodci veľa peňazí nemajú. Pracujú najmä muži, ženy sa starajú o domácnosť. Príležitostí na zárobok je málo. „Žijú z chovu lám a oviec, predávajú spracovanú vlnu, upravujú cesty a robia menšie práce v dedine, za ktoré dostávajú pár drobných."
Niektorí sprevádzajú turistov. Cez Lares totiž vedie jedna z peších trás na Macchu Picchu. Čosi si zarobia aj predajom vlastných tkaných výrobkov.
Základné vzdelanie trvá jedenásť rokov. Kto má peniaze, môže pokračovať. Deti po skončení základnej školy väčšinou idú v šľapajach rodičov. Na prácu sú zvyknuté odmalička. Starajú sa o lamy, robia okolo domu, chystajú drevo na varenie, pracujú aj na internáte. Keď treba pomôcť rodičom na gazdovstve, do školy nejdú.
Väčšina osadníkov má zavedenú elektrinu. „Pri väčšom odbere vypadáva, všade je tma," hovorí. Na televíznu anténu chytia ledva dva miestne programy. Aj preto sú hitom DVD prehrávače. „Na Slovensku niektoré filmy nie sú ešte ani v kine a tam ich už predávajú na DVD."
S deťmi trávila Vierka celé popoludnia.
Ľudia nemajú sprchy, umývajú sa v horských potokoch. Alebo v termálnych kúpaliskách.
Tragické cesty nákladiakom
Autá v Lares nejazdia. Do horských osád by sa inak ako pešo nedostali. Ak chcú ísť do okolitých miest, môžu nasadnúť na mikrobus alebo špeciálny nákladiak, ktorý premáva raz do týždňa. Strmé cesty sú nebezpečné.
„Raz sa nákladiak zrútil do rokliny. Medzi štyrmi ľuďmi, ktorí nestihli vyskočiť, bol aj chlapček zo školy. Prišiel o nohu, ostatní zomreli. Pri ďalšej nehode mladý vodič nezvládol riadenie. Zahynulo až desať ľudí."
Nepokoje medzi ľuďmi Vierka nezažila, aj keď často protestujú proti politickému systému. „Vracala som sa autobusom do Limy. Bolo šesť hodín ráno, keď sme zastali v jednej dedine. Cesta bola zablokovaná kopami kameňov. Protestanti nechceli nikoho pustiť. Zátarasy odblokovali až o štvrtej popoludní. Ak by chcel niekto cez ne prejsť, rozbili by mu okná aj auto kameňmi. Tak sme čakali."
Na chvíľu doma
Vierka sa prvýkrát vrátila domov po roku. Mesiac pobudla s rodinou a vrátila sa späť. Na ďalšieho pol roka. Lúčenie s deťmi nebolo jednoduché. „Bolo mi ľúto pri pomyslení, že ich už možno nikdy neuvidím. Aj deti si trochu poplakali. No život ide ďalej."
Dnes je doma, hľadá si prácu. Nad ďalšou misiou zatiaľ nepremýšľa. „Chcem si trošku užiť domov, rodinu, Slovensko."
