Prisťahovala som sa z dvestokilometrovej vzdialenosti za láskou. Dúfajúc, že na básnikmi toľko ovenčenej Orave začnem nový pekný život. Žiaľ, natrafila som na niečo, s čím som nepočítala – na rasizmus. A to v takej otvorenej forme, až ma mrazí. Vedela som, že život na Orave je ťažký. To, že sú tu ľudia až tak predpojatí voči iným, som nevedela.
Takú ti prije...
Bývam v Zubrohlave. Byť Cigánom sa rovná nákazlivej chorobe. K Oravcom sa ešte asi nedostalo, že rasizmus je trestný. Vrelo v ňom podporujú aj deti.
Vlani sme sa celá rodina vracali z pretekov traktorov. Zmorení smädom sme sa zastavili v zubrohlavskej reštaurácii na kofolu. Zrazu som zacítila ruku na zadnej časti tela. Podnapitý muž si začal dovoľovať, tak som sa na neho osopila, aby prestal, že si to neprajem. Zrúkol na mňa: „No, Cigánka bude mať navrch, takú ti prije..."
Trápne som sa cítila ja. Doteraz nechápem, prečo som nezavolala políciu. Alkohol hlavy mätie, povedala som si, a mávla rukou. No, keď si niečo podobné, len v inej forme, dovolil vysokoškolsky vzdelaný človek, pochopila som, o čo kráča.
Čo už
Môj syn má problémy s písaním. Slová jednej učiteľky ma dodnes bolia: „Vraveli sme si (učitelia), že každý hľadá svoje šťastie. Keď ho on (priateľ) našiel vo vás, čo už."
Na združenia vraj chodiť nemusím, pretože som v stálom kontakte s triednou učiteľkou. Nedávno som zaklopala na dvere zborovne a po otvorení som si nemohla nevšimnúť prevracanie očami.
Keď ma videli synovi spolužiaci, do troch dní na neho začali vykrikovať, že smrdí a púšťať mu z mobilu rómske pesničky. „Cigán, prekladaj," hovorili mu.
Rasizmus je všade
Susedia mali zabíjačku. Upratovala som dvor. Keď dospelí odišli, dvaja 14-15-roční chlapci si začali spievať cigánske pesničky. Nechala som to tak. Keď sa to zopakovalo, a priateľ sa ma zastal, vysmiali sa mu do očí.
Nikomu som neurobila nič zlé, no onedlho po príchode do obce na mňa ktosi poslal sociálku. Pani z úradu len poznamenala, že rasizmus je všade.
Duševným zabijakom bol pre mňa záver fašiangov. Syn tam išiel so známou. Dlho nechodili, tak som sa vybrala za nimi. Vošla som. Úškrny hovorili jasnou rečou – to je tá Cigánka, čo sa sem prisťahovala.
Boh káže iné
Mám problém nájsť si prácu. Jediné, čo potenciálneho zamestnávateľa trápi je to, že som Rómka. Právne a daňové poradenstvo, cestovný ruch a hotelierstvo v nemeckom jazyku ukončené certifikátom nikoho nezaujíma.
Už nemám chuť dokazovať vám, Oravci, že som krvou štvrťcigánka. Môjmu otcovi, polocigánovi, veľa bielych nesiaha ani po členky. V občianskom preukaze mám slovenskú národnosť.
Je mi až zle, keď si uvedomím, že v Zubrohlave je takmer sto percent katolíkov. Som ateistka, no Bibliu poznám. Božie zákony predsa hovoria o znášanlivosti a tolerancii. Ste skutočne takí boží, alebo sa len skrývate za masku viery a keď ju zložíte, ostane iba jeden veľký predsudok?
Pochopte, rasizmus je trestný. Strach z vecí, ktorým nerozumiete, sa nazýva xenofóbia. Chcem vám povedať, že odteraz každý náznak jedného alebo druhého budem riešiť na kompetentných miestach.
Neodídem a nedám sa. Kvôli spravodlivosti.
Autor: Dominika Ludviková
