Lepší ako slovenskí hokejisti, boli slovenskí fanúšikovia. Zaplnili štadióny, námestia, bary, upli sa na obrazovku. S výnimkou niekoľkých párminútoviek sa však na ľade nedialo nič moc. Ktosi vtipný zareagoval, otázkou: Čo urobí milovník hokeja, ak vyhrá slovenký tím? Správna odpoveď: Vypne play station.
Nevadííí.
Neprináleží mi hodnotiť trénera, hráčov, zostavy pätiek. Veď trénera sme našli v zahraničí, na ľade sa predstavili starí známi hokejisti, tiež prišli zo sveta. Hviezdy nezažiarili.
Čo tak poskladať a vopred zohrať nový, nádejný tím z domácich extraligistov? Kým domáci hokejisti môžu dozrievať, hviezdy len starnúť. Iba s mladými si možno v budúcnosti opäť zakričíme: My na to máme...
Jeden z terajších hokejistov povedal, že najväčšou hybnou silou v jeho kariére bolo, keď ho tréner nečakane nasadil do dôležitého zápasu. Nesklamal.
Odhliadnuc od neúspechu na svetovom šampionáte, bol prínosom. Slováci opäť ukázali, že ešte stále v nich drieme pocit hrdosti na príslušnosť k národu v situáciách, ku ktorým vlastenectvo patrí. Čo už k tomu povedať? Veď nešlo len o góly, body, víťazstvá.
Tiež národovec Ľudovít Štúr povedal, že „nie počet, nie hŕba, ale duch je podstatou vecí".
Asi tak.
