KRIVÁ. Skúsiť? Neskúsiť? Zvládnem to? Skôr nie, ako áno. Asi sa budem radšej iba pozerať, veď s mojimi šikovnými prstami najskôr niečo pokazím. Alebo žeby predsa? Veď za skúšku nič nedám.
Jednoduché? Ani nie
Je sobota, krátko po deviatej. Stojím pred kultúrnym domom v Krivej, víta ma jeden z organizátorov. „Tak ste prišli," hovorí Ján Daniel. „Prišla, no tentokrát sa nebudem len prizerať. Dostala som za úlohu vyskúšať si pletenie košíkov. Príliš sa na to neteším, ale aspoň bude zábava." Pomaly, s asi dvadsiatkou Čechov, vstupujem do budovy.
Väčšina sa ihneď rozpŕchne po miestnosti. V strede sa združuje najväčšia skupina. Som na správnom mieste. Medzi pozorovateľmi sedí za stolom starší pán. Všetci s úžasom sledujú, ako sa mu pod rukami z obyčajného vŕbového prútia čoraz jasnejšie črtá košík. „Vyzerá to celkom jednoducho," hovorí ani nie desaťročný chlapec, ktorý sa s veľkou námahou prebojoval cez dav až k stolu.
Na začiatku mi napadlo to isté. Nemôže to byť príliš ťažké. Však tie prúty sa okolo seba ovíjajú takmer samé. Po chvíli ma však nadšenie prechádza. Asi to predsa len nebude také ľahké. Toto nezvládnem, vzdávam sa. Niečo však vyskúšať musím. Kraslice? Sklomaľbu? Šperky z drôtu? Nie, keď už som dostala za úlohu pletenie, urobím si aspoň korbáč.
Od korbáčov ku košíkom
„Potrebujete dvanásť prútov," prihovára sa okolostojacim výrobca korbáčov. Sledujem ich. Skúšanie príde na rad neskôr. Myslím, že korbáč zvládnem. Pre istotu sa však poistím. „Dokážu to aj ženy?" Výrobca mi s úsmevom odpovedá, že určite. Treba sa vraj len posnažiť.
Obyčajné sa mi nepáčia. Chcem skúsiť zložitejšie, s komplikovane vyzerajúcou ružicou na rukoväti. Pozerám päť, desať, dvadsať minút. Prestáva ma to baviť. Podchvíľou sledujem skupinku žien pri neďalekom stole. Pod vedením staršej košikárky sa snažia čo-to stvoriť. Už by som konečne mala niečo robiť aj ja. Od korbáčov prechádzam opäť ku košíkom.
„Môžem aj ja?" Obraciam sa na milú lektorku. „Samozrejme, prineste si šesť hrubších prútov." Robím, čo mi hovorí. Prúty skracujem, dva musím v strede prerezať. Do dierok pôjdu zvyšné. Musí mi z nich vzniknúť kríž. Jasné, nejde to. Takmer som skončila skôr, ako som vôbec začala. „Pozor, aby ste sa neporezali," upozorňuje ma košikárka. Radšej mi prúty zoberie a urobí to za mňa. Za pár sekúnd je hotová.
Podáva mi prvotný výrobok. Potrebujem ďalšie dva prúty. Tenké, inak si neprídem na poriadok s rukami. Konečne sa púšťam do pletenia.
Konce k sebe
Snaha by bola, no výsledný efekt je katastrofálny. „Tento prút ste vynechali, aj tento a tento tiež. Ideme odznova. Spodkom a vrchom, spodkom a vrchom. Oba prúty musíte mať stále pri sebe."
Chvíľu mi to ide. Po pár minútach sa obraciam na učiteľku. A znovu. Cítim sa ako z iného sveta, že nedokážem pochopiť takú jednoduchú vec. Ale aj moje kolegyne sa pýtajú, takže nie som celkom mimo. Po polhodinke konečne prichádzam na podstatu pletenia. Natrafila som však na iný problém. Prsty prestávajú poslúchať. Prúty sú tenké, no pevné. Nie sú až také prispôsobivé, ako sa na prvý pohľad zdá. No teraz to už nevzdám. Slniečko, tak sa vraj nazýva spodok košíka, mám hotové. Asi po hodine, ale predsa.
Slniečko hotové. Nevyzerá veľmi k svetu, ale aj snaha sa cení.
Premýšľam, že toľko mi na prvý raz stačí. Aj košikárka vraví, že na začiatok je slniečko až-až.
Akosi ma to chytilo. Pokračujem. Hľadám ďalších dvadsaťštyri prútov. Už ani nevnímam, že ma bolia prsty, že som prišla o dva nechty. Prešla ďalšia hodina, kým som sa dostala k pleteniu stien košíka. Ani neviem ako, odrazu je čosi po pol jednej. Ruky ma už príliš neposlúchajú, aj čas tlačí. Chcem ho dokončiť, no na dnes stačí. „Ďakujem veľmi pekne," lúčim sa s príjemnou a ochotnou lektorkou. „Ja ďakujem vám," hovorí mi. S nechápavým pohľadom na ňu pozerám. „Išlo vám to veľmi dobre. Určite v pletení pokračujte," dodáva na vysvetlenie.
S úsmevom a pocitom spokojnosti odchádzam. Tak predsa nie som až také remeselnícke drevo.
