Najťažšie mu je pri spomienke na zastreleného Nemca.
ORAVSKÁ POLHORA. V prihraničnej oblasti, kde sa narodil, prežil celý život. Ako dieťa prisluhoval bohatým gazdom. Keď dospel, zverbovali ho na vojnu. Musel slúžiť Nemcom. Po návrate domov sa vrátil k milovanej práci – ťažbe v lese. S koňmi a drevom robil až do dôchodku. A šiel by možno aj dnes, keby vládal.
Chlieb od pastierov
Keď Štefanovi zomrela mama, začal pásť kravy. Aby na večer dostal aspoň čo-to zjesť. Otec nevládal nakŕmiť šest hladných krkov sám. Museli sa obracať. „Zle bolo, hlad. Gazdiná mi ani kúsok chleba nedala. Pastieri mi však vždy čosi nechali.“
Keď mal desať rokov, dostal sa do lesa. S gazdami vyvážali drevo aj za hranice. Hore sa upísal na celý život. „Neskôr, keď som bol starší, dostal som dva kone. Štátne. Chodil som ich kŕmiť do maštalí na Slanej Vode. Boli to krásne kone, drahé. Museli sme ich prizerať, aby sa nedokaličili.“
V zime aj v lete
Chlapi sa narobili. Nepoznali motorové píly, používali len ručné. Spílenie jedného stromu a jeho očistenie trvalo oveľa dlhšie ako dnes. Robiť museli za každého počasia. Či svietilo slnko, pršalo alebo snežilo. „Ako pre koho, mne sa robota ťažká nezdala,“ hovorí Štefan.
Zo strmých kopcov sťaho-vali koňmi zväčša troj- až štvorkubíkové kláty. „To vám vtedy bolo dreva, nie ako dnes. Dolu už čakali motory, na ktoré sme ho nakladali.“ Niektoré skončilo na miestnej píle, iné odviezli do Tvrdošína. Časť predali do Poľska. Hotové dosky vyvážali za hranice.
Za liter mlieka
Do školy Štefan Rusnák nechodil. Nebolo kedy. Čítať, počítať a písať sa však naučil skôr a ešte lepšie ako mnohí jeho vrstovníci. Pomáhal mu učiteľ, ktorému každý večer nosil z gazdovstva mlieko. „Zakaždým vybral násobilku alebo abecedu. Všetko ma naučil, za dva roky, čo som tam chodil.“
Nikto ani len netušil, že Štefan vie čítať aj písať. Robili si z neho posmech. Keď raz na colnici zobral noviny a prečítal, aké bude počasie, jeho spoločníci sa na neho len nechápavo pozerali. „Boli poriadne prekvapení. Odvtedy som im často čítal noviny. Už sa mi nesmiali.“
Spomienky zostali
Najťažším obdobím bola pre Štefana druhá svetová vojna. Dva roky strávil v Berlíne v nemeckom zajatí. Nesedel v base, musel však robiť Nemcom sluhu. „Všetko sme robili. Keď bolo treba bojovať, bojovali sme. Keď čistiť, tak sme čistili – autá aj topánky.“
Z Nemecka sa skupina Slovákov vracala domov celé dni. Prevažne pešo. Len kde-tu sa jej podarilo nasadnúť na nejaký vlak.
„Najmä jeden pohľad mám stále pred očami. Keď u susedov štyrmi strelami zastrelili Nemca. Tak veľmi pri tom plakal.“ Deväťdesiatnik sa unavene pohrúži do nepríjemných spomienok. Nevládze ďalej rozprávať. Pre dnešok stačilo.
