TVRDOŠÍN. Valaské píly poháňalo vodné koleso. Gáter (pílový rám) mal len jednu pílu, takže mohol odrezať z kláta len jednu dosku. Zdvih gátra bol veľmi pomalý, preto pílenie dosiek trvalo dlho. Skoro každá valaská osada na Orave mala svoju pílu. Osobitne významná bola valaská píla v Oraviciach, ktorú po zrušení osady Bystrá vlastnili Tvrdošínčania. Táto píla bola vtedy najväčšia a s najväčšou produkciou dosiek na Orave. Veľmi prispela k počiatočnému hospodárskemu rozvoju Tvrdošína.
Piliari valaských píl boli veľmi vážení ľudia. Spoluobčania ich považovali za odborníkov pri práci s drevom. Dosky používali osadníci na zhotovovanie dverí a okien chalúp, na podlahy a na domové zariadenia. Ľudia si v tom čase zariaďovali príbytky veľmi jednoducho. Pozostávali z jednej alebo dvoch drevených postelí, stola, lavíc, dvoch alebo troch stoličiek a drevenej truhlice na šatstvo. Do stredu izby postavili klát, na ktorom rúbali drevo.
Povinnosťou valaských píl bolo aj dodávanie dosiek na Oravský hrad a neskoršie Oravskému komposesorátu.
Šindliarstvo
Skoro všetky domy v starých oravských dedinách boli drevené. Ako strešnú krytinu používali osadníci šindeľ. Šindeľ bola drevená 60 až 70 centimetrov dlhá a šesť až dvanásť centimetrov široká dosková lata, ktorá mala na jednej strane vyhĺbený žliabok – pah, a na druhej strane bola zostrúhaná do ostria.
Šindle zapadali na streche do seba a takto vytvárali súvislú nepriepustnú strešnú krytinu. Na laty striech sa pribíjali železnými klincami. Šindle sa robili z kvalitného, pomaly rastúceho vysokohorského dreva s hustými letokruhmi, ktoré bolo dobre a ľahlo štiepateľné. Strecha z takých šindľov vydržala bez náterov až 60 rokov.
Šindliari drevo najprv popílili na klátiky a poštiepali do základného tvaru šindľa. Potom ho obojručným nožom nahladko ostrúhali v osobitnom úchytnom zariadení, tzv. dedkovi. Ostrúhaný šindeľ upevnili na šindliarsku stolicu a vystrúhali na opačnej strane ostria pahovákom asi 10 milimetrov hlboký žliabok, tzv. pah. Týmto bola práca na šindli skončená. Šindliarne boli obyčajne pri valaských pílach. Na strechu priemerne veľkej drevenice bolo treba asi tritisíc šindľov.
Strúhané šindle sa vyrábajú aj v súčasnosti a používajú sa na zastrešovanie historicky cenných stavieb s drevenými strechami. Na pokrývanie drevených chát a prestrešovanie rekreačných chalúp sa v súčasnosti používajú aj pílené šindle. Strechy z pílených šindľov treba natierať protihnilobnými nátermi.
Valaské mlyny
Valaské mlyny fungovali na vodný pohon. Vodné koleso na vrchnú vodu otáčalo vrchný mlynský kameň v sústave dvoch kameňov. Kamene drvili obilie, ktoré sa nepretržite sypalo medzi nerovnomerným prúdom. Mlynské kamene bolo treba často kuť, aby dobre mleli. Násypný kôš, ktorý sa neustále striasal a uvoľňoval obilie medzi mlynské kamene, sa volal pyteľ. Vo valaských mlynoch sa mlel ovos na krmnú múku a jačmeň a ikrica na chlebovú múku.
Každý mlynár mal veľmi vycibrený sluch pre mletie naprázdno a správny chod mlyna. Len čo nebola v pytli múka, mlyn vydával iný zvuk, ktorý vedel rozlíšiť len samotný mlynár. Zobudil sa aj z najtvrdšieho spánku a bežal do mlynice nasypať obilia. Mlyn musel stále vydávať správny monotónny zvuk mlynského zariadenia, ktoré premieňalo tvrdé obilné zrno na bielu hladučkú múčku.
Život v mlyne bol veľmi veselý. Mlynári mleli vo dne i v noci a zákazníci boli v mlyne stálymi návštevníkmi. Pri mletí roz-právali rôzne historky a životné skúsenosti. Mlynári boli obyčajne svetaznalí ľudia, ktorí prešli na tovarišských vandrovkách veľký kus sveta. Na Orave boli známe mlynárske rody Branických, Ťapákovcov, Ďubašákovcov, Vedelovcov a Košútovcov. Každá oravská dedina mala aspoň jeden mlyn.
Mlynskú pohodu sprevádzanú pravidelným klepotom mlyn-ského zariadenia vyrušil občas škrekot mlynárovej hydiny, ktorú navštívila vydra, lasica, kuna, tchor alebo líška. Vtedy celé osadenstvo mlyna, aj s návštevníkmi, podniklo v nepredstaviteľnej panike trestnú akciu proti útočníkovi. Výsledkom obyčajne bývala zadrhnutá sliepka a stopy po útočníkovi v zamúčených mlynských priestoroch.
Kuzne
Kuzne (vyhne) boli jednoduché kováčske dielne na stvárňovanie železa. Každá dedina na Orave mala jednu i viac kuzní. V nich sa opravovalo, alebo aj vyrábalo poľnohospodárske náradie. Názov kuzňa pochádza z poľského pomenovania kuznia, teda dielňa na spracovanie železa. Každá kuzňa mala ohnisko, mech, klát s nákovou, sekáče, kladivá, kliešte, nožnice na plech a vŕtacie zariadenie.
Na ohnisku sa ohrievalo železo. Ako palivo sa používalo drevené uhlie. Horenie podporoval a zintenzívňoval vzdušný prúd, ktorý prúdil z mecha. Mech bol kožený vak osadený v drevenom ráme. Jeho pravidelným stláčaním a rozpínaním sa nasával a vyfukoval vzdušný prúd na ohnisko. Rozpálené železo stvárňovali kováči na nákove kováčskými kladivami. Kováči boli dobrými odborníkmi na kalenie (hartovanie) železa. Kalením sa zvyšovala tvrdosť rezných plôch nástrojov.
Práca v kuzniach bola veľmi rozmanitá. Kováči kuli vozy, pluhy, brány, sánky, gnatky i fia-kerské sánky tzv. zakopanky. Vyrábali motyky, ostrili lopaty a krompáče. Veľmi odbornou prácou bolo podkúvanie koní a volov. Kováč musel vedieť odborne vystrúhať a vyrašpľovať konské kopyto. Podkovu musel pribíjať tak, aby klinec smeroval do rohoviny a nezasiahol živé mäso. Na priečelí kuzní sa vynímali tabule s veľkými písmenami: Jozef Kujan skúšaný kováč a podkováč.
Ďalšie články z rubriky:
Plátenníci zašli až do Jeruzalema, Alexandrie a Káhiry
Pestovanie zemiakov ukončilo éru neustáleho hladu
Čistotný bača bol kedysi celebritou
Voliar musel byť zdravý, silný a nebojácny chlap
