KLIN. Nemal ani dvadsať rokov, keď narukoval do vojny. V Rusku prežil štyri roky. Koľkokrát zoskočil padákom, si nepamätá. S manželkou vychovali päť detí. Život mali ťažký. „Ale dobrý bol, hlavne keď mi ešte moja Justínka žila," hovorí smutne čerstvý deväťdesiatnik.
Zlý zoskok
Na vojnu si deduško nespomína rád. „Bolo to ťažké obdobie, veľa roboty, skákania, bojovania," spomína. „Padlo v nej veľa kamarátov, aj tu, z dediny."
Počas štyroch rokov na bojisku sa mu darilo vyhýbať sa nepriateľským guľkám. Zranenia ho však neobišli. Pri jednom zoskoku zle dopadol do zákopu poškodeného výbuchom. „Boli tam skaly, fúkal silný vietor, nemohol som sa udržať na nohách. Zle som doskočil." Poranil si ľavú nohu. Zranenie bolo vážne. Bolestí sa odvtedy nezbavil. „Často ju cítim. Vtedy si spomeniem na vojnu," hovorí deduško.
Z frontu ho aj so skupinkou kamarátov prepustili takmer po štyroch rokoch. Z Ruska cestoval niekoľko dní. Najskôr vlakom. „Ani neviem, ako dlho sme išli. Bolo to ďaleko." Vlak ich vysadil v Tvrdošíne. Odtiaľ prešli časť cesty pešo, zvyšok na vozoch.
Roky gazdovania
Pár rokov po návrate z vojny sa Jozef oženil. Zobral si o deväť rokov mladšiu Justínu z rovnakej dediny. Poznali sa od detstva. Bližšie k sebe začali mať krátko predtým, ako Jozef narukoval. „Radi sme sa mali, ale čo s tým, keď som musel do vojny?" Justína však na neho počkala. Rok po svadbe sa im narodila prvá dcéra. K nej pribudli ďalší štyria súrodenci.
Mladí manželia žili v rodičovskom dome, spolu s otcom a mamou. Otec však skoro zomrel. Gazdovstvo zostalo na Jozefovi. „Veľa sme gazdovali. Ťažko bolo hlavne po vojne, keď sme museli kontingent odvádzať."
Pán Jozef liek na dlhovekosť nemá. „Celý život som robil, aj teraz. Síce už moc nevládzem, čo-to porobím. V pokoji sa človek dlhšie dožije. Trápenie každého pomaly zničí."
Manželka zomrela Jozefovi pred dvadsiatimi rokmi. Stále mu chýba. Radosť mu však robí osem vnúčat a pätnásť pravnúčat.
