Ján Matlák: „ Tú sme mali za sebou. Čo teda malo nasledovať? Opäť Himaláje! Ale ktorý? Nepremýšľal som dlho. Na ktorom himalájskom vrchole nestála ešte slovenská noha?"
ZUBEREC. Ono sa to dobre počúva, keď sedíte v kresle, poblíž praská v krbe a periny máte na dosah. Na veľkom plátne pozeráte, ako sa ľadovou stenou štverá na himalájsku osemtisícovku skupina horolezcov. Annapurna však odoláva. Teplota pod mínus tridsať.
„Je to jedna z najťažších stien," hovorí Ján Matlák, šéf expedície. „Ale ani jej zdolávanie nebolo také ťažké ako rozhodnutie, ktoré som mal urobiť pár desiatok metrov pod jej vrcholom."
Spod hory
Po dvoch vojenských expedíciách, s cieľom Šiša Pangma v Tibete a Pik Lenina na hranici Kirgizska a Tadžikistanu, si horolezci trúfli ešte na vyšiu horu. Mohli byť prvými Slovákmi na obávanej Annapurne, desiatej najvyššej hore sveta, ktorej hlavný vrchol leží v nadmorskej výške 8 091 metrov. Zahynulo na nej 75 ľudí.
Dátum odletu do Káthmandu 29. august 2005. V mestečku Beni ich už čaká sedemdesiat nosičov. Muži, ženy, deti. Na cestu údolím sa vydávajú 3. septembra. Už na druhý deň prekvapil horolezcov štrajk nosičov. Silnejší šerpovia chceli vytlačiť slabších. Vytlačili. „Obdivoval som šikovnosť nosičov," hovorí Matlák. „Tridsať kíl niesli v šľapkách len tak. Keď sa nám už šmýkalo a podopierali sme sa lyžiarskymi palicami, oni urobili vo výstroji len jednu úpravu. Vyzuli si sandále."
Pod vrcholom
Základný tábor poslavili horolezci vo výške 4300 m n. m., predsunutý o 750 výškových metrov vyššie. Počasie neprialo. Ďalšie dni makali v stene, fixovali trasy lanami, stavali ďalšie výškové tábory, tretí vo výške 7250 metrov.
A potom to prišlo. Ráno 4. október. Vrcholový útok začali štyria – Ján Matlák zo Zuberca, Jozef Šupica, Vladimír Švancár a Miroslav Nemčok.
„Okolo jedenástej sme boli v sedle, zdalo sa, že na vrchol postačí hodinka, dve," spomína Matlák. „Zdola nás kolegovia pozorovali, tešili sa na oslavu." Ibaže, prišla zmena. Horolezci narazili na krupicový sneh pokrytý vrstvou tvrdého. Zapadávajúc sa po pás, stratili veľa času. A práve ten sakramentsky chýbal. Do zotmenia ostávala asi hodina a pol. „Musel som sa rozhodnúť. Ten čas by stačil na dôjdenie na vrchol. Ale čo potom? Zodpovedal som za bezpečnosť expedície a životy horolezcov."
Vtedy sa pod Šupicom odtrhla doska a letel dolu hlavou celou vrcholovou stenou. Keď vstal, otrepal sa, povedal: Tá potvora ma nechce. „Tento moment zavážil. Zakričal som: Chalani, končíme."
Jasné výstrahy
Každý mal toho plné zuby. Štvorhodinový boj v sedle zanechal na každom stopy. Šupicov pád bol prvou výstrahou. Pri zostupe padol druhý raz, zachytil sa len náhodou. Zlomil si členok. „Bol najvyšší čas z hory zdrhnúť."
Nevyšiel ani druhý útok expedície na vrchol.
„Jasné, že nás to mrzelo. Ale boli sme živí, hoci nie celkom zdraví. Správne rozhodnutia sú aj o pokore," povedal šéf expedície. On mal len čierne nechty, Šupica zlomený členok, Nemčok vážne omrznuté obe nohy, Švancar natiahnuté koleno. Trasu, ktorú z údolia do základného tábora vyšli za sedem dní, zišli za dvadsať minút. Vrtuľníkom.
Blízko cieľa
„Na tejto expedícii som si uvedomil, že aj keď má človek niekedy cieľ veľmi blízko, nemôže sa tešiť predčasne. Ak keď si už myslíte, že stačí len siahnuť, že sa už nič nemôže stať, môže. Zažil som to na vlastnej koži."
Z expedície sa slovenskí horolezci vracali v domnienke, že na vrchol im chýbalo vystúpať už iba 40 metrov. Neskôr družicové snímky výšku opravili. „Chýbalo nám 25 až 30 metrov."
Okrem Jána Matláka, zástupcu veliteľa Vojenskej polície, bol v expedícii aj ďalší horolezec z Oravy Erik Bizoň, šéf námestovského policajného oddelenia.
Znova hore
Pri prvom dobývaní hory prišiel Nemčok o dva omrznuté prsty na nohách. Lekári mu ich amputovali. Na Annapurnu chcel ísť znova. „Mám ešte dosť prstov na štyri pokusy." Hneď po návrate domov začal pripravovať ďalšiu cestu aj on.
Vojenská horolezecká expedícia sa vydáva do Himalájí v mierne pozmenenej zostave 26. marca 2008. Cieľ je jasný – 8091 m n. m. S civilizáciou sa lúčia opäť v mestečku Beni, najbližších 60 dní sa musia spoľahnúť iba sami na seba.
„Zvolili sme si takzvanú poľskú cestu," hovorí Ján Matlák. „Je síce technicky aj materiálovo náročnejšia, ale bezpečnejšia. Ak však bude výstup úspešný, chceli by sme si aspoň symbolicky doliezť variant nemeckej cesty z roku 2005."
Lavíny naháňali strach
Nad základným táborom sa zbiehajú husté mraky. Noc pred nástupom do steny napadlo štyridsať centimetrov snehu. Horolezcov čakal výstup skalnou morénou, prechod cez roztrhaný ľadovec a napokon 500 metrov vysoká skalná stena. Celú trasu ohrozujú obrovské lavíny a padajúce kamene.
Prvá lavína ich zachytila ešte pod stenou. „Ďalšiu som prečkal, visiac na čakane pod skalným rebrom."
Výškový tábor číslo jeden stavajú Slováci vo výške 5600 metrov. Medzi prvým a druhým treba natiahnuť tisíc metrov lán. Lavíny naháňajú strach, padajú zo všetkých strán. V noci prišla hrozná búrka a lavína zmietla prvý tábor. Päť horolezcov poprevracala, najviac sa zranili dvaja šerpovia, ďalší premrzli v snehu.
Útok vzdali
Tretí tábor tvorí jeden stan. Odtiaľ by mal začať útok na vrchol. Počasie však opäť robí škrty v plánoch. Vietor, búrka, sneženie. Horolezci sa vracajú do dvojky. Prvý tábor, našťastie tentoraz bez ľudí, opäť zničila lavína. Ostala po ňom jedna bunda a dve kyslíkové fľaše.
„Tá hora nás nechce." V stene nechávajú horolezci takmer všetko, schádzajú do základného tábora. V noci sa rozhodli definitívne. Návrat domov.
Čo ďalej?
Vydajú sa vojaci k Anči spurnej, ako Annapurnu nazvali, opäť? Plukovník vo výslužbe Ján Matlák plány tají. V súčasnosti sa k Annapurne občas vracia v spomienkach, sediac pri krbe.
Ak ho však stretnete v Roháčoch s bandaskami vody na chrbte, možno sa nejaká expedícia črtá. Záverečné tréningy na Annapurnu absolvoval práve v Západných Tatrách. „Látanou dolinou do sedla Zábrať sme nosili bandasky vody. Na Ostrom Roháči sme ju vyliali a zbehli cez Plačlivô dolu. Pohyb vo výškach okolo dvochtisíc metrov ako príprava na veľké kopce stačí."
