TVRDOŠÍN. Plásty sa namotali na kúdeľ a priadli podobne ako ľan. Vlnené nite sa potom na krosnách natkali na riedke ľanové plátno. Toto sa potom vo foľušoch (valchách) zbíjalo (lisovalo) na hrubé valaské súkno. Valcha bola sústava drevených kladív, poháňaných vodným kolesom. Pod kladivá sa položilo vlnené plátno aj v tejto dômyselnej sústave sa zbíjalo. Aby sa zbíjanie urýchlilo, pod kladivá sa privádzala na súkno horúca voda.
V rokoch 1774 až 1831 bolo na Orave 21 válch. Po dve mala Párnica a Zuberec, po jednej Kraľovany, Jasenová, Beňová Lehota, Krivá, Krušetnica, Mútne, Podbiel, Habovka, Vitanová, Hruštín, Zakamenné, Oravská Polhora, Lomná, Breza, Novoť, Dlhá a Zázrivá.
Valaské oblečenie
Z valchy vychádzalo kvalitné, hrubé a husté valaské súkno bielej alebo čiernej farby. Podľa toho z akej vlny sa tkalo. Z bieleho súkna sa šili valaské nohavice alebo ozdobné biele papuče. Valaské nohavice boli zdobené spredu okolo rázporkov lampasami. Nad chodidlom nohy boli na nohaviciach farebné kystky. Z čierneho i bieleho súkna sa robili hune.
Huňa bol ťažký vrchný kabát siahajúci poniže pása. Nosil sa v zime, i v chladných a daždivých jesenných a letných dňoch. V chladnom a daždivom lete nosili hune hlavne valasi a voliari na holiach. Nové hune sa nosili do spoločnosti alebo kostola a staré do hory alebo na poľné práce. Zo súkna sa tiež šili papuče a kapce. Boli veľmi vhodnou obuvou do mrazivých dní.
Mládenci vyobliekaní do nových valaských nohavíc a huní boli veľmi hrdí. Ich telá sa z ozdobných doplnkov odevu vynímali.
Spracovanie kože
Garbiarstvo nebolo v oravských dedinách pôvodným valaským remeslom. Prví garbiari sa na Oravu prisťahovali z rôznych regiónov Slovenska. Krpcové kože dodávali na oravské jarmoky hlavne garbiari z Liptova. Po rozvoji garbiarstva na Orave sa garbiarsky spracovávali baranie, dobytčie i bravčové kože. Sem-tam garbiarom priniesli na spracovanie kože z divých zvierat aj poľovníci.
Ako činidlá garbiari používali látky, ktoré im poskytla príroda. Bolo to predovšetkým vápno, ovsená múka a dub. Pod pojmom dub však treba v garbiarstve rozumieť kôru zo smrekov, ktorá obsahuje trieslo.
Šili kožúšky i krpce
Baranie kože sa spracovávali na kožušiny, z ktorých kožušníci šili kožuchy, kožúšky a zimné čiapky zvané zuberské baranice. Z koží hovädzieho dobytka sa vyrábali čižmy, tzv. boty, kvalitné krpce a konské postroje. Z koží ošípaných sa šili menej kvalitné krpce. Kože z diviny mali rôzne použitie. Používali sa na prípravu obuvi, časti vrchných odevov i ako pokrývky na nábytok a podnože na dlážku.
Výroba kožušín bola veľmi zložitá. Majitelia oviec museli kožky odborne stiahnuť a neporezať. Potom ich pribili v humne na vráta, aby vyschli. Vyschnuté kože kožušníci vyprali a namočili do studenej vody na štyri až päť dní. Rozmočené kožky zbavovali na krosienkach blán tupým nožom - škáfou.
Nečistoty z vlny uvoľňovali železným kartáčom. Potom kožky vystreli na tzv. koníkovej doske, posypali ich liadkom (dusičnanom) a jačmennou múkou. Následne ich vložili, obrátené vlnou k sebe, do drevenej kade a zaliali vodou. Namok trval dva až tri týždne. Vybrané kožky z kade v tieni vysušili. Nasledovalo zmäkčovanie kožiek potieraním handričkou namočenou v teplej vode. Nakoniec sa kožky hobľovali garbiarskym železným stykom. Vypracovaná kožka bola pôsobením liadku krásne biela.
Kožušiny kožušníci sfarbovali na rôzne farebné odtiene mosadznými pilinami, orechovou, lieskovou a trnkovou kôrou. Neskoršie používali priemyselné farbivá.
Olejárne
Olejárne boli manufaktúrne zariadenia, v ktorých sa lisovalo ľanové semeno na ľanový olej. Olejáreň sa skladala z pece, stúp a lisovacieho stroja. Ľanové semeno sa najprv stĺklo v drevených stupách. Stupy boli diery v drevených kladách, do ktorých sa nasypalo semeno a drvilo šliapadlovými drevenými kladivami. Takto sa získala ľanová múčka, ktorá sa v peci pripražila a ešte za horúca sa nasypala do lisovacieho stroja. V lise sa vyvinutím veľkého tlaku vytlačil zo semennej ľanovej múčky olej.
Lisy boli dvojakého druhu. Na skrutku alebo na taran. Lis na skrutku stláčal múčku tlakom skrutky na kovové panvice obalené plsťou z konského chvosta, v ktorých bola múčka nasypaná. Plsť zo srsti konského chvosta mala úlohu cedidla. Pri taranovom lisovacom stroji boli panvice s múčkou stláčané klinmi, ktoré boli zatĺkané mohutnými drevenými kladivami – taranmi.
Ľanový olej sa používal na mastenie jedál a hlavne kapustnice v pôstnom období.
