TVRDOŠÍN. Kupovali iba soľ a cukor, ako nutné požívatiny a konzervačné látky na potraviny. Neskoršie ešte do nákupov v sklepoch (obchodoch) pribudol tabak a okovitka (lieh), pretože na tieto výrobky bol uvalený štátny monopol. Všetko ostatné si dopestovali a dorobili doma. Potravinárske produkty i produkty na remeselnú výrobu sa spracovali priamo v domácnosti. Z domácich tkanín a kožušín sa robili všetky časti odevov a obuvi.
Ľanové vlákno
Plátno sa tkalo z nití napradených z ľanového vlákna. Výroba plátna bola dosť zložitá. Odsemenený ľan sa močil v močidlách. Močidlá boli jamy v priemere okolo troch metrov a hlboké asi 60 cm. Boli vykopané na brehu potoka a rozmiestnené v sérii päť až päť za sebou. Do močidiel pritekala jarčekom voda odrazená z potoka.
Ľan sa poukladal po hrstiach na dno močidla a zaťažil zvariakmi (kameňmi). Hrste boli zviazané snopčeky ľanu. Ľan sa močil dovtedy, dokiaľ sa neoddeľovalo vlákno od pazderia pri skúške mrvením. Pazderie je drevnatý obal vlákna. Potom sa ľan vybral z močidla a rozložil po lúke na vysušenie. Vysušený ľan gazdovia odviezli do humna na ďalšie spracovanie.
V teplejších podjesenných dňoch ženy ľanové vlákno zbavovali pazderia drvením na trepačkách. Potom sa ešte vlákno zjemňovalo na česákoch. Česáky boli hrebene zo železných klincov. Česaním sa získalo jemné ľanové vlákno a drsnejšie vlákno, ktoré obsahovalo ešte zbytky pazderia. Jemné vlákno sa spriadalo na nite, z ktorých sa tkalo plátno na posteľné plachty, spodné prádlo, košele, obrusy a uteráky. Z nití drsného vlákna sa tkalo zrebné plátno, z ktorého ľudia šili vrecia.
Pri spriadaní sa ľanové vlákno namotalo na kúpeľ. Bola to palica kužeľovitého tvaru upevnená na praslici. Spriadanie sa robilo jednoduchým vretenom alebo zložitejším vôzkom. Vôzok bol dômyselné zariadenie, ktorého spriadaciu sústavu poháňalo šliapacie koleso. Napradené nite sa namotali na motovidlo, z neho sa potom zosňali vo forme pradena, ktoré malo presne určený počet nití.
Tkanie plátna
Ľanové plátno sa tkalo na domácky vyrobených stavoch, ktoré sa volali krosná. Najprv sa nite nasúkali na nitelnicu krosien a potom sa prevliekali priečne nite pomocou lodičiek. Utkaná sieťovina na krosnách sa stláčala brdom.
Pradenie nití a tkanie plátna sa robilo za dlhých zimných večerov. Priadky bývali spoločenskou udalosťou v dedine. Za slobodnými dievčatami prišli mládenci s husieľkami, basou a neskoršie aj harmonikou. Záver priadok bol zakončený muzikou a tancom.
Utkané plátno sa potom bielilo. Pri potoku urobili ľudia bielidlá, na ktorých sa plátno rozprestrelo a polievalo vodou. Pri polievaní vznikol, vplyvom slnečných lúčov, aktívny kyslík - ozón, ktorý krásne plátno vybielil. Vybielené plátno bolo jemné, voňavé a hygienicky nezávadné.
Mangľovanie a farbenie
Plátno sa ďalej zušľachťovalo mangľovaním a farbením. Mangeľ bol zariadenie s valcami na hladenie plátna. Do pohybu ho uvádzal takzvaný gepeľ. Ide o jednoduchý stroj na konský pohon, ktorého práca sa prenášala ozubeným súkolím na pohon hospodárskeho stroja. Mangľovaním sa plátno vyhladilo a zjemnilo.
Ďalšou technikou bolo farbenie plátna modrotlačou. Modrotlač je indigom sfarbené jemné ľanové plátno s použitím drevených tlačiarenských foriem.
Od roku 1728 do roku 1847 bolo na Orave až 52 mangľov a 50 farbiarní plátna. (Slanica – 10, Bobrov – 11, Dolný Kubín – 3, Tvrdošín – 1, Veličná – 4, Námestovo – 3, Ústie – 4, Jablonka – 2, Krásna Hôrka – 1, Zubrohlava – 1, Klin – 1, Jasenica – 1, Dlhá – 1, Osada – 2, Dolný Štefanov – 1, Trstená – 1, Vavrečka – 1, Tvrdošín – 1, Hámre – 1, Hruštín – 1, Nižná Lipnica – 1).
Obchodovanie s plátnom
Veľmi rozšírený bol aj obchod s plátnom. V roku 1728 s plátnom obchodovalo Námestovo, Bobrov, Slanica a Klin. V roku 1751 bolo len v samotnej Zubrohlave 33 obchodníkov s plátnom. V roku 1788 cisár Jozef II. vydal povolenie hornooravským pláteníkom na voľný predaj plátna po celej Rakúsko – Uhorskej monarchii. Pláteníci obchodovali aj na Balkáne a zašli až do Jeruzalema, Alexandrie a Káhiry.
Gazdovia – pláteníci si priberali aj pomocníkov. Hlavný pomocník sa volal legíň. Mal pri presune z jarmoku na jarmok na starosti kone a voz. Po príchode na jarmočisko staval šiator. Tovar si gazda vykladal sám a sám si ho aj predával. Druhý pomocník, paholček, sa volal aj psík. Obyčajne varieval v sporáčiku, mašinke, guľáš a pomáhal gazdovi pri predaji tovaru. Legíň a psík boli obyčajne z rodiny gazdu.
Plátenícke vozy boli ťažké, zánovné a dobre okuté. Tovar a celý voz zakrývala nepremokavá plachta. Prvý pomocník, legíň, spával na voze s tovarom v lete i v zime. Paholok, psík, spal pri koňoch vo válove. Iba gazda nocoval v hostinci.
Pláteníci boli dôstojne vyobliekaní podľa vtedajšej módy. Mali aj mašle pod krkom, aby vzbudzovali u kupujúcich rešpekt. Zubrohlavský pláteník Pavol Tomaštík (okolo roku 1900) sa vedel pohybovať aj vo viedenských a pešťanských kruhoch.
Úpadok pláteníctva
Plátenícky obchod upadol pre prvú svetovú vojnu. V období medzi svetovými vojnami sa pláteníctvo zmenilo na jarmočný predaj textilného tovaru. Za Slovenského štátu (1939 – 1944) sa na výročných jarmokoch na Orave predával pod šiatrom textilný tovar ako reziduum slávneho oravského pláteníctva.
Veľkú úlohu v rozvoji oravského pláteníctva zohral Priemyselný spolok oravských pláteníkov založený v Námestove v roku 1884. Vtedy sa uvažovalo aj o vybudovaní textilného závodu na Orave. K tomu nedošlo. Ale v Námestove a Bobrove boli aspoň zriadené sklady bavlnenej a ľanovej priadze, ktorú odoberali oravskí tkáči na výrobu plátna.
Ďalšie články z rubriky:
Búrku ľudia odháňali zvonením na kostolných zvonoch
Pestovanie zemiakov ukončilo éru neustáleho hladu
Čistotný bača bol kedysi celebritou
Voliar musel byť zdravý, silný a nebojácny chlap
