Osobitnou kapitolou poľného hospodárstva v oravských dedinách boli domáce zakáľačky.
TVRDOŠÍN. Keď sa niekomu podarilo dochovať 120-kilogramového krmníka, celá dedina hovorila, že zaklal veľkého brava. Zakáľal zručný a rozumný sváko, ktorému ľudia hovorili zakáľač. Ten s pomocou troch až štyroch chlapov zvalil bravka a vpichol mu nôž priamo do srdca. Zakáľačkovými pochúťkami a produktmi boli: zakáľačková kapustnica, ovarky, podhrdlina, hurky (jaternice), klobásy, slanina, údené sadlo, prešburt (tlačenka), studenô, údené stehná a rebrá.
Pochúťky zakáľačky
V zakáľačkovej kapustnici boli všetky druhy mäsa, ktoré jej s príslušnými koreninami dodávali osobitnú príchuť. Odrezky mäsa sa používali na výrobu domácich klobás, najchutnejších produktov zakáľačky. Hurky sa robili z vnútorností, mastného mäsa, krvi a jačmenných krúp.
Opražené na čerstvej slanine boli pochúťkou pre deti i pre dospelých. Prešburt sa robil z menej hodnotného uvareného mäsa z hlavy, ktoré sa natlačilo do premytého žalúdka. Vyvarením očistených ratíc a predných kolien v menšom množstve vody so zeleninou, soľou a korením vzniklo studenô.
Ďalším výrobkom, ktorý sa už dnes na zakáľačkách nepripravuje, bolo sadlo. Sadlo sa robilo zo slaninových odrezkov, ktoré sa nasolili a natlačili do žalúdočných blán. Potom sa sadlo zaúdilo. Používalo sa na mastenie kapustnice. Narôsolené mäso, slanina, klobásy a sadlo sa údili na povalách drevených domov nad pieckou. Piecka je na povale vymurovaný záchyt na dym zo sporáka.
Čarovali proti čarám
Dôležitou zložkou oravského roľníčenia bolo aj liečenie dobytka, oviec, koňov a ošípaných. Vždy sa našiel v dedine jeden až dvaja ľudia, ktorí sa podujali na akékoľvek liečebné zákroky. Vedeli pichnúť zdutú kravu trokárom, liečiť zápaly ratíc a pyskov, koliky i červienky. Používali pritom rôzne prírodné odvary a obklady. Zaujímavé bolo, že vážne choroby liečili osvedčenými liečidlami, ktoré im poskytovala príroda.
Len nepodstatné príznaky chorôb liečili zaklínaním. Pritom potápali žeravé uhlíky do vody a chorobu zariekli čarovnými slovami. Najväčšiu dôveru vkla-dali v čary pri zariekaní stáda proti pôsobeniu neprajných susedov, ktorí dokážu odoberať kravám mlieko, alebo privádzať choroby na dobytok. Teda čarami pôsobili proti čarám.
Z nášho pohľadu to boli veci naivné. Našim predkom však tajomnosť obradu, osobitné pohyby čarujúceho, využívanie ohňa a vody ako prírodných živlov a vyriekanie magických slov pri čarovaní dodávali vierohodnosť úkonu. Zaklínať vedeli len niekoľkí ľudia v obci a tešili sa všeobecnej vážnosti. Zaklínanie a čary boli pozostatkom osobitného kultu ochrany dobytka u pastierskych etnických skupín, napr. u Valachov.
Zvonmi proti černokňažníkovi
Ľudia verili, že pri krupobití černokňažník letí medzi búrkovými oblakmi na ozubadlenom drakovi, ktorému padajú ľadovcové krúpy z otvorenej ohnivej papule. Búrku sa snažili odohnať zvonením na kostolných zvonoch. Boli presvedčení, že takto zachránia svoje príbytky a úrodu pred bleskom a zhubnými účinkami ľadovca.
Vraj černokňažník nemôže sprevádzať draka nad územím, ktoré obsiahne so svojím zvukom hlahol zvonov. Mimoriadnu ochranu pred živlami používal ten dom, na ktorom bolo bocianie alebo lastovičie hniezdo. Tieto vtáky pri hniezdení nikto nevyrušoval a nezaháňal. Ľudia verili v čarovnú moc týchto vtákov.
Vozy a konský postroj
Úroda z polí sa odvážala na drevených vozoch. Robili ich zruční kolári a kováči. Vyrábali ich z jaseňového dreva. Jasene sa v oravských dedinách hojne vysádzali okolo riek, na medze a popri domoch. Ich využitie bolo všestranné, ľudia z dreva jaseňa zhotovovali poľnohospodárske náradia.
Voz mal tieto hlavné časti: oje, snice, osi, rebriny a kolesá. Kolesá na osiach boli zaistené kapsľami a lônikmi. Rebriny boli na voze upevnené v kolovrate a podopreté vpredu lusňami a vzadu tiež lusňami alebo krivuľami. Železná obruč na kolesách sa volala ráf. Predná časť voza bola spojená so zadnou podlahou.
Súčasťou konského postroja bol chomút, podklad, uzda a pobočky. Konské postroje boli bohato zdobené mosadznými plieškami. Uzda bola na bokoch zdobená krásnymi červenými kystkami.
Keď sa jazdilo na takzvanú fiakerku, koňom sa vyväzovali chvosty a pripínali sa k chomútom veľké spiežovce a hrkálky. Fiakerka bol slávnostný výjazd na jarmok, pri vození svadby, koledy alebo pri iných významných príležitostiach. Pri vození svadieb sa na chomúty dávali ešte ovenčené perá.
Práca v lese. Drevorubači
Existenčným doplnkom starého oravského poľnohospodárstva bola práca v lese. Ľudia po skončení poľných prác stínali drevo, vyvážali ho z hôr, vysádzali lesné stromy, alebo robili iné lesné práce. Gazdovia po jari odchádzali s pílami a sekerami do lesov, kde stínali drevo na vopred dohodnutých plochách.
Práca s drevom bola ťažká. Drevo bolo treba spíliť ručnou pílou, okliesniť, olúpiť a spustiť do doliny alebo na rovinu. Drevorubači v čase priaznivého počasia zotrvali v horách aj niekoľko dní. Nocovali pod prístreškom z kôry stromov. S drevorubačstvom končili pred kosbou sena.
V zime zasa tí istí gazdovia zapriahli do saní ťažný dobytok a zvážali z dolín a svahov drevo, ktoré v lese sami nastínali. Drevo vozili na krátkych a silných saniach, ktoré sa volali gnatky. Neskoršie sa používala dvojica saní, aby trecia plocha bola čo možno najmenšia.
Mladé ženy, chlapci a dievčatá si zase privyrábali prácou v lesných škôlkach, pri nakopávaní a čistení lesných chodníkov alebo údržbe lesných ciest. Ľudia sa takto borili o skyvu chleba. V lete na poliach a v zime v horách. Jedli chlieb s tvrdou drevenou príchuťou.
Ďalšie články z rubriky:
Pestovanie zemiakov ukončilo éru neustáleho hladu
Čistotný bača bol kedysi celebritou
Voliar musel byť zdravý, silný a nebojácny chlap
