TVRDOŠÍN. Učiteľka Monika Hladká z tvrdošínskeho gymnázia premýšľala o adopcii na diaľku dávnejšie. Pred dvomi rokmi začala charitatívny zámer s podporou riaditeľky, kolegov, detí aj rodičov pomaly napĺňať. Našla agentúru, ktorá takúto adopciu sprostredkúva.
Nasledoval mesiac prehrabávania sa v databáze a vyberania vhodného dieťaťa. Napokon sa rozhodli pre Jane Elizabeth. Súčasťou školy, aj keď sa s ňou Oravci nikdy osobne nestretli, je už takmer dva roky.
V škole na dlh
Vybrať jedno dieťa z rozsiahlej databázy nebolo jednoduché. „Všetky mali smutné osudy, pochádzali z chudobných rodín," hovorí učiteľka. „Vyberali sme spomedzi dievčat, pretože v Keni je veľmi silný patriarchát – ak má rodina možnosť dať do školy jedno dieťa, vyberie chlapca. Dôležitý bol aj vek, keďže my máme deti od jedenásť do osemnásť rokov."
Prečo sa rozhodli práve pre vtedy 14-ročnú Jane, Monika nevie. Práve toto dievča však patrilo k skupinke detí, ktoré potrebovali adoptívnu rodinu rýchlejšie než ostatné. „Jej predošlá rodina adopciu ukončila. No Jane už nastúpila do ďalšieho ročníka, na dlh. Povedali sme si, že by bola škoda, keby musela skončiť pre nezaplatené školné."
Na oblečenie, knihy aj jedlo
Z Tvrdošína odchádza pre keňanské dievča každoročne tristo eur. Deti a učitelia sa zbierajú dobrovoľne, každý dá, koľko môže a keď môže. Bez tejto pomoci by Jane nemohla chodiť do školy. Jej rodičia pracujú len príležitostne, peniaze na školné nemajú. „Z vyzbieraných peňazí kupuje agentúra pre Jane školské uniformy, pomôcky, knihy, platí jej školné. Každý rok pred Vianocami dostane rodina balík potravín," hovorí Monika.
Šestnásťročná Keňanka v listoch neustále ďakuje gymnazistom za to, čo pre ňu robia.
Gymnazisti si s Keňankou pravidelne dopisujú. Okrem listov jej však nič väčšie poslať nemôžu. „Všetko ide cez agentúru. Nesmieme jej posielať potraviny, len žuvačky. Ani žiadne balíky, maximálne list do jedného kila. Tam sa občas vojde nejaká knižka, pastelky či perá." Celá korešpondencia prechádza cez agentúrnych koordinátorov v Keni. Miestni totiž nemajú súpisné ani poštové čísla.
Trikrát do roka
„Jane je strašne milá, stále nám ďakuje, že jej pomáhame," hovorí kvartanka Nikola Kostelanská. Listy z Kene prichádzajú dva až trikrát do roka. Niekedy trvá aj tri mesiace, kým sa dopis z Oravy dostane až k Jane. Aj vďaka dopisom gymnazisti vedia, že peniaze, ktoré zbierajú, prídu do správnych rúk.
„Dnes, žiaľ, končí veľa peňazí určených na charitatívnu činnosť niekde úplne inde. Obávala som sa, aby to tak nebolo aj v našom prípade. Povedala som si však, že v najhoršom prípade tých tristo eur oželieme, no ak je aspoň malá nádej, že sa dostanú, kam majú, oplatí sa zariskovať a vyskúšať to."
Vďačná za strechu
Žiaci si píšu o rôznych veciach. V prvom liste Oravčania Jane opísali školu, triedu, spolužiakov. Napísali jej o miestnych zvykoch. V spätnom liste Afričanka ďakovala a opisovala svoju školu. „Prekvapilo nás, keď napísala, aká je vďačná za strechu na škole," povedala Nikolina spolužiačka Erika Kepštová. „V lete ich
chráni pred slnkom, v zime pred dažďom. U nás by asi nikto nebol vďačný za niečo takéto." V poslednom liste Jane opisovala Vianoce, poslala vysvedčenia, napísala, ako sa jej darí v škole a ktoré predmety má najradšej. Ani v jednom liste nechýba pozvanie na návštevu a túžba spoznať ľudí, ktorí jej tak veľmi pomáhajú.
„Vycestovať za ňou sa nám asi tak skoro nepodarí. Cesta je veľmi drahá. Premýšľali sme o tom, že by sme ju pozvali sem. To by nebolo až také náročné," povedala učiteľka. Agentúra však takéto stretnutia neodporúča. „Deti návštevou u nás zažívajú kultúrny šok, z ktorého sa po návrate domov, do oveľa horšieho prostredia, spamätávajú len veľmi ťažko."
Adopcia deti chytila
Monika Hladká sa pre adopciu na diaľku rozhodla najmä preto, že chcela deťom ukázať odvrátenú stranu sveta, krajiny, kde je chudoba najčastejšie skloňovaným slovom. „Aby si uvedomili, že niekde nie je samozrejmosťou škola ani sloboda. Aby pomohli a prispeli na niečo, čo im je blízke."
Podarilo sa. Študenti sa ochotne zapájajú do zbierok, zaujímajú sa o osud vzdialenej kamarátky. Vďaka listom sa zdokonaľujú v angličtine, spoznávajú novú kultúru, mentalitu tamojších ľudí. „Sme radi, že pomáhame druhým, že nie je hladná, že má s rodinou čo jesť, že sa môže vzdelávať, spoznávať iných ľudí," hovoria ďalšie študentky Nikola Orčíková a Katarína Sereková.
Škola chce mať Jane adoptovanú tak dlho, ako to len pôjde. „Má šestnásť rokov, u nich je normálne, že takéto dievčatá rodičia už vydávajú. Kým to bude potrebné, chceme jej pomáhať."
