HLADOVKA. Už ako malý chlapec si zarábal zberom brusníc, čučoriedok, šípok. Poľnohospodárstvo ho moc nelákalo, doma bolo okolo gazdovstva roboty vyše hlavy. Niečo ho vždy ťahalo k ovociu a zelenine. Nielenže ich rád jedol, túžil ich aj skúmať a pestovať.
Dnes Daniel Šimala z Hladovky pestuje množstvo odrôd rôznych ovocných druhov, v zimnej záhrade exotické druhy subtropického a tropického ovocia. Zakladá pre firmu plantáž brusníc pripravuje plochy na veľkoplošné pestovanie a spracovanie menej známych druhov ovocia ako sú zemolez, drieň či arónia.
Málo – zle, veľa – ešte horšie
Keď začínalo združstevňovanie, Daniel chodil na gymnázium. Vyštudoval agrofakultu. Po jej skončení chvíľu pracoval v nitrianskom cukrovare. Odtiaľ odišiel do Liesku, tamojšie družstvo bolo vtedy považované za najlepšie v regióne. Aj tam však zistil, že mnoho vecí nefungovalo tak, ako si myslel, že by malo. „Keby bola úroda nízka, bolo by zle," hovorí ovocinár. „O nič lepšie však nebolo ani vtedy, keď jej bolo veľa. Nemali ju kde uskladniť."
S niektorými funkcionármi si veľmi nesadol, po čase dal výpoveď. Dostal sa na technické služby do Tvrdošína, neskôr do Trstenej. Ani tam sa mu však nepodarilo naplniť plány. „Chceli sme spustiť skleníkové hospodárstvo pre pestovanie i predaj vtedy nedostatkových záhradníckych potrieb, stromčekov vhodných do týchto drsných podmienok. Aby si mohli ľudia všetko kúpiť doma. Aj skleník už stál. No napokon z toho pre rôzne neprofesionálne záujmy vtedajších predstaviteľov i funkcionárov nič nebolo."
V záhrade pestuje Daniel Šimala aj rôzne odrody liesok.
Po revolúcii začal podnikať v škôlkárskej oblasti. Pestoval hlavne ovocné stromčeky a okresné dreviny, kvalitné podpníky i očká dovážal z Čiech. Republika sa však rozdelila a s dovozom menších množstiev, najmä očiek, bol zrazu problém. Pätnásť rokov pracoval vo výskumnom ústave. Skúmaniu plodín vhodných pre drsnejšie horské oblasti sa venuje dodnes, už ako súkromník.
Darí sa aj hubám
Pestovanie nových druhov ovocia ho vždy lákalo. Najskôr preto, lebo na Orave ho bolo málo. Prispela však aj jemná dávka ješitnosti. „Dolniaci si z nás robili srandu, že sa u nás nedá nič dopestovať. Začal som skúšať, aby som im ukázal, že to tak nie je."
V Tvrdošíne vysadil turecké liesky, o ktorých boli všetci presvedčení, že sa v našich podmienkach neuchytia. Dodnes rastú, kvitnú, darí sa im veľmi dobre. Dnes testuje vinič a ďalšie teplomilnejšie druhy vyšľachtené pre horské oblasti. Majú krátku vegetačnú dobu a vysokú mrazuvzdornosť. Zaujímajú ho marhule z horských oblastí Kaukazu. „Pestujú sa najmä v Arménsku, sú veľmi chutné a zdravé, najmä jadierka. Majú totiž vysoký obsah protirakovinových látok, takzvaný vitamín Q 17."
Skúša pestovať všetko, čo sa hodí na tunajšie chladné prostredie. V skalke a záhrade za domom má aj huby. „Kozáky a masliaky som už vyskúšal. Teraz chcem skúsiť biele hľuzovky, aj ďalšie druhy," hovorí ovocinár.
Nie je nič zdravšie
Jeho srdcovou záležitosťou sú brusnice. Doma v záhrade má dvanásť odrôd, od našich cez nemecké, švédske, estónske, kanadské až po ruské. Každá z nich má inú chuť, veľkosť. Niektoré majú plody v lete, iné rodia až dvakrát za rok. „Nepoznám iné ovocie vypestované v európskych podmienkach, ktoré by bolo také zdravé ako brusnice a čučoriedky. Majú vysokú výživnú hodnotu, nepotrebujú chemickú ochranu a ich pestovanie je ekologicky prijateľné."
Brusnice však nepestuje len za domom, ale aj na firemnej plantáži. Na dvoch hektároch zatiaľ pestuje švédske odrody. Oproti klasickým, našim lesným, sú produkčne i technologicky omnoho výhodnejšie aj na predaj v čerstvom stave. Čerstvá, dozretá bobuľa vydrží na kríku aj mesiac. „Čo vypestujeme, predávame najmä v čerstvom stave odberateľovi z Nitry. Zvyšok chceme spracúvať na výrobky."
Vlani zozbierali viac ako tristo kíl. Po pár rokoch by úroda mala dosiahnuť od osem do pätnásť ton. „Brusnice nehnojíme, proti burinám bojujeme štiepkou z ihličnatých drevín."
Podobnú brusnicovú plantáž nenájdete v okruhu tisíc kilometrov.
Zber na mokro
Daniel uvažoval aj o pestovaní kľukvy, veľkoplodej brusnice. V miestnych boroch chcel vysadiť plantáž, prácu by na nej našli aj nezamestnaní z dediny. V čase zberu by bola atrakciou pre širokú verejnosť i turistov. „Dal by sa tam urobiť zber na mokro, ktorý v Európe funguje len v Bielorusku. Plody sa otrasú špeciálnym strojom na zem, po napustení vody všetky vyplávajú navrch. Odtiaľ sa potom z hladiny zbierajú pomocou ponornej steny, podobne ako olejová škvrna."
Doma však nepochodil. Chýbali jasné podmienky, k ne-úspechu dopomohli aj odlišné záujmy niektorých miestnych skupín. Zámer by sa dal skĺbiť aj s ochranou prírody. Nová vodná plocha by pomohla bocianom čiernym žijúcich v tejto lokalite. No v blízkej budúcnosti z toho na Orave nič nebude. Záujem však prejavili Poliaci. „Možno o tom budem uvažovať, ale konať treba rýchlo, o päť rokov už bude možno neskoro. Určite by sme tam však nerobili zber na mokro, bolo by to technologicky náročné." Na sucho zbierajú kľukvu v Nemecku. Podobným spôsobom sa zbiera u nás kľukva s drobnými plodmi.
Ak aj nevyjde kľukva, pestovanie brusníc chce rozšíriť aspoň na tri hektáre. Na siedmich plánuje vysadiť čučoriedky.
Pomaranče zo zimnej záhrady
Pre domácich sú obyčajné, návštevník len neveriacky krúti hlavou. „Toto je guajava, u nás známa ako jahodový strom. Veľmi pekne kvitne a má chutné plody, chutia skoro ako jahody. Plody sú však fialové alebo žlté," rozpráva pestovateľ o jednej zo zaujímavých rastlín.
V zimnej záhrade dozrievajú citróny, na Vianoce jedli Šimalovci domáce pomaranče, mandarínky, limetky.
V záhrade natrafíte na broskyne, rôzne odrody liesky, pestované ako stromčeky, marhule, čerešne, slivky, jablká, maliny, zemolez, vinič a množstvo cudzokrajných drevín, ktorým je ťažké prísť aj na meno.
