HABOVKA. Zuberčanka Mária Daňová sa s Nemkou Bärbel Rubart zoznámila na vysokej škole. V kontakte zostali aj po jej skončení. Bärbel vážne ochorela. Z rakoviny sa už nevyliečila. Pred smrťou si želala jediné – namiesto kvetinových darov a vencov peniaze. Putovali do Habovky. Miestna škôlka začala opeknievať.
Zvláštny dar
„Deti pani Márie chodili k nám do škôlky. Do zubereckej jej ich vziať nechceli, asi pre nedostatok miesta," hovorí učiteľka Jana Ondrošová. „Pracovala v Nižnej. Ráno sme deti čakali na zastávke, poobede zas vyprevádzali, aby sa im nič nestalo. Možno sa nám chcela takto, prostredníctvom svojej priateľky, odvďačiť."
Pani Bärbel svoj boj s chorobou prehrala pred pätnástimi rokmi. Peniaze do Habovky priniesol jej manžel Jürgen s kamarátkou. Zo zvláštneho, no vzácneho daru prerobili Habovčania celé jedno poschodie. Vymenili okná, zrekonštruovali interiér, nakúpili nábytok, hračky. Z ďalších darov zrekonštruovali vrch-né poschodie, dnes sú tam obidve triedy. Nemecká rodina v obdarovávaní pokračovala, pani Mária sa tak stala akousi patrónkou škôlky. „Samozrejme, často pomáhajú aj ďalší rodičia."
Začínali v byte
Jednotriedka vznikla v Habovke v novembri roku 1965. Zriadili ju v malom učiteľskom byte, v budove vtedajšej ZDŠ. Dvadsaťpäť detí malo spálňu, herňu, šatne, záchody. O škôlkarov sa od siedmej rána do piatej večera starali tri učiteľky, kuchárka a školníčka. Zo začiatku sa deti nemali s čím hrať. O rok sa podarilo priestory upraviť a skrášliť.
Po deviatich rokoch sa z jednotriedky stala dvojtriedka. Boli roky, kedy museli otvoriť aj tretiu triedu v školskej budove. Detí potom ubudlo. Z trojtriedky zaplnili len poldruha triedy. Dnes sú opäť plné obidve.
Od folklóru k angličtine
Habovskú škôlku dnes navštevuje štyridsaťdva detí, tri najmladšie majú len dva roky. Učiteľky pre ne pripravujú rôzne aktivity, aby ich od útleho detstva nielen vzdelávali, ale aj vychovávali a rozvíjali ich zručnosti.
„Vedieme ich k folklóru, k tradíciám. Hravou formou sa učia angličtinu, staršie pracujú na počítačoch. S babkami pečú medovníky, dedkovia im pomáhajú stavať búdky pre vtáčiky," hovorí Ondrošová. V školstve pôsobí už 36 rokov, od sedemnástich. „Mala som dobrú riaditeľku aj kolektív. Pomáhali mi rodičia i starí rodičia. Vtedy boli všetci akýsi vďačnejší ako dnes. Aj deti sa veľmi zmenili."
