Namiesto poflakovania sa po uliciach sa dvakrát do týždňa zatvoria do malej skúšobne. Zo začiatku to nebolo bohviečo. Dnes mladá oravská kapela Anthology hosťuje na jednom koncerte za druhým.
NIŽNÁ/TRSTENÁ. Na začiatku nevedel ani jeden z hudobníkov poriadne hrať na hudobných nástrojoch. „Keby ste vedeli, aké to bolo strašné, no my sme boli šťastní, že to má aspoň aký-taký rytmus," hovorí Majo, jeden z gitaristov a zakladateľov skupiny.
Inšpirovali ich starí hudobníci. Túžili byť ako oni. Začínali dvaja, postupne pribúdali ďalší, pôvodní členovia odchádzali. Pred rokom sa im podarilo vytvoriť zostavu, s ktorou sú všetci nadmieru spokojní. Kapela Anthology.
Ako a prečo ste vznikli?
- (Majo) Môj otec bol tiež muzikant. Dal mi aparát, aby som mohol hrať. Bolo to asi pred dvomi rokmi. Oslovil som kamaráta, gitaristu, potom sa k nám pridal bubeník. Jano, súčasný basgitarista, bol vtedy spevákom. To bola zábava. Jeden gitarista potom odišiel, začala ho baviť iná muzika. Časom sme spoznali Mira, opäť gitaristu. Pridal sa k nám.
V tom čase sme hrávali len tak skúšobne. Vystupovali sme iba na vianočných koncertoch, štýl hudby, ktorú sme hrali, nás nebavil. Pred viac ako rokom som na skúške jednej kapely z Trstenej spoznal klávesáka Martina. Oni sa rozpadli, tak som ho nahovoril, aby prišiel na našu skúšku. Hoci ostatní klávesáka najskôr nechceli, keď ho počuli, hneď sme ho brali.
Stále vám však chýbala speváčka.
- (Majo) Áno, začali sme hrávať už aj na koncertoch, ale len inštrumentálnu hudbu. Ľuďom sa to páčilo, no chýbal spev. Alexandru som poznal z rozpadnutej trstenskej kapely. Dlho sme ju presviedčali, aby prešla k nám, aj keď sme ani len netušili, ako spieva. No ona nechcela.
Prečo?
- (Alexandra) Z predošlej kapely som odišla ako prvá, neskôr sa rozpadla. Bála som sa, že ma to po čase prestane baviť, že sa kvôli mne rozpadne ďalšia skupina. Chalani si ma prišli vypočuť na vianočný koncert, kde som spievala so sestrou. Zapáčila som sa im. Ani neviem, prečo som sa rozhodla skúsiť to s nimi. Asi ma zlákala dobrá partia. A hneď na prvej skúške nám to spolu pekne ladilo.
Akú hudbu robíte?
- (Miro) Power metal. Je to taký melodický metal, niektoré piesne sú jemnejšie, iné trošku tvrdšie.
Ste spolu rok. Máte už aj nejaké vlastné skladby?
- (Ján) Samozrejme, hráme takmer výlučne vlastné piesne. Začínali sme s prevzatými. Rok sme hrali dve pesničky, bolo to na nervy. Preto sme k naskúšanej hudbe napísali texty. Väčšinou Alexandra, jeden napísala moja sesternica, jeden je Mirov.
Ako, kedy a kde najčastejšie vznikajú pesničky?
- (Alexandra) Na písanie musím mať náladu. Nemôžem si len tak po škole sadnúť a povedať si, že teraz niečo napíšem. Najlepšie to ide vtedy, keď ma kopne múza. A tá prichádza hocikedy. Jedna z našich najlepších piesní, Vojna sveta, vznikla na hodine prírodopisu.
Pred časom ste dokončili prvý album. Kedy ste sa rozhodli nahrať ho?
- (Majo) Vlani v lete sme vystúpili na Rockovom zábere. Po koncerte k nám prišiel istý Poliak. Bol nadšený. Hovoril, že nás chce o rok v máji vidieť na festivale vo Varšave, ktorý je zároveň súťažnou prehliadkou. Podmienkou je mať vlastné CD. Alexandrin otec nám pomohol nájsť sponzora. Dali sme dokopy osem pesničiek. V novembri sme začali nahrávať. Na sobotňajšom koncerte album pokrstí Vlado Povala, urobil kus roboty.
Aký je záujem o koncerty, o živú hudbu?
- (Majo) Celkom slušný. Mladí sa bavia. Jasné, sú aj také, kde príde päť a pol ľudí, no niektoré sú veľmi slušné. Asi nie sme najhorší, keď nás pozývajú na viaceré festivaly. Zatiaľ síce len v rámci Oravy, ale veríme, že sa dostaneme aj ďalej.
Zažívate na koncertoch aj nepríjemné prekvapenia?
- (Martin) Ale hej. Občas sa pretrhne struna na gitare, niekedy kábel, odpojíme si mikrofón od elektriny, alebo nám chýbajú odposluchy. Vtedy musíme improvizovať.
Alexandra, ako sa ti pracuje v skupine s piatimi chlapmi?
- Veľmi dobre. Sú milí, pozorní. Na koncertoch ma strážia, starajú sa o mňa. Je to super.
Kde cvičíte a ako často?
- (Majo) Začínali sme u nás doma. No museli sme odísť, otec z nás pomaly šedivel. Teraz máme malú skúšobňu v pivnici nižnianskeho kultúrneho domu. Nie je to bohviečo, ale zatiaľ stačí. Aj keď väčšie priestory by určite potešili.
