BREZOVICA. Poznajú sa od detstva. Vyrastali na jednej ulici. Kamarátili sa, no v mladosti by ani jeden z nich nepovedal, že sa raz zoberú. Bližší si začali byť rok pred svadbou. Ako Mária a Peter Števaňákovci svorne tvrdia, na začiatku sa o láske hovoriť nedalo. Tá prišla časom a trvá dodnes. Už polstoročie.
Po vyhorení dediny odišli
Osud rozdelil Máriu a Petra len raz. Počas druhej svetovej vojny. „Skoro celá dedina vyhorela. Zostalo len pár domov," hovorí Peter. „Štyridsať rodín naložili na vagóny, aj s koňmi a kravami. Mohli sme si zobrať všetko, čo sme mali. Moc nám toho nezostalo. Previezli nás na dolniaky, k maďarským hraniciam."
Rok bývali v biednych drevených barákoch, čakali na sľubované bývanie. Odísť mali aj Maďari. Nedočkali sa však ani jedného, ani druhého.
Máriina rodina zostala v dedine. S rodičmi a súrodencami žila v domoch, ktoré nepohltili plamene. Ľudia si pomaly stavali nové bývanie. Pomáhala im vtedajšia Obnova.
Na vlaku po zničených koľajniciach
Po roku sa Petrova rodina vrátila naspäť. „Išli sme viac ako týždeň. Trate aj mosty boli po vojne zničené."
Otec postavil malý domček s jednou izbou. Z pôvodného domu zostala rodine po požiari len kamenná pec. Postupne pristavili ďalšie dve izby.
Fotografia zo svadby.
Keď mal Peter dvadsaťtri rokov, začal sa viac krútiť okolo Márie. O rok bola svadba. Čoskoro prišlo prvé dieťa. Žili skromne v Petrovom rodičovskom dome. S jeho rodičmi a bratom, ktorý sa časom tiež oženil. „Mali sme málo miesta, museli sme sa uskromniť," hovorí Mária. „V jednej izbe sme aj štyria spávali. No kým sme si postavili vlastné, nemali sme kam ísť."
Nebolo to jednoduché, no mladí manželia sa nikdy nesťažovali. Boli vďační aj za to.
Z roboty rovno na pole
Celý život obaja pracovali v strojárňach. Pre ženu to bola ťažká a špinavá robota, no mladá rodina potrebovala peniaze. „Chvíľu som robila v archíve. Tam bola robota ľahká, no pláca nebola bohvieaká."
Roky gazdovali. Letá trávili na poliach kosením a sušením sena. Aj s deťmi. „Najmenšie sme dali do košalky, vyniesli na pole, tam sme boli celý deň. Keď začalo plakať, nahrádzalo nám tranzistor," hovoria manželia s úsmevom.
Dnes už negazdujú. Síl ubudlo. Starký robí tridsať rokov kostolníka. Pani Mária chodí každý deň do kostola, po večeroch štrikuje, v poslednom čase najradšej svetríky pre polročnú pravnučku. Zrak jej ešte slúži, aj keď si občas musí požičať starkého okuliare.
Netreba sa hneď rozvádzať
Zlatí manželia krútia hlavou nad tým, ako dnes žijú mladé manželské páry. „Treba vydržať. Nie sa po prvej hádke rozísť a potom rozviesť," hovoria.
Aj Števaňákovci sa občas pohádali. Bez toho to vraj v manželstve nejde. Vždy však vedeli byť pohnevaní ma-ximálne jeden deň. „Každá hádka začala nejakou hlúposťou, rýchlo sme sa pomerili," povedal 75-ročný starký. „Všetko sa prekonáva ľahšie, keď človek vie, že je pri ňom niekto, o koho sa môže oprieť, na koho sa môže spoľahnúť," dodala jeho 72-ročná manželka.
