Pod pojmom pastierstvo rozumieme vyháňanie dobytka, prípadne aj koní na hole cez letné obdobie. Pastieri dobytka sa volali voliari. Ich pomocníci z dediny sa volali odpasníci.
TVRDOŠÍN. Na hole sa vyháňal predovšetkým mladý dobytok - junčovina, voly a jalovice. Kravy sa na hole nevyháňali. Voliari na samozásobenie mliekom mali len jednu-dve dojnice. Kone sa vyháňali k dobytku po skončení jarných prác a zostali na holiach do začiatku zberu sena.
Hôrne pasienky pre dobytok a kone boli spravidla tie isté ako pre ovce. Na oravských holiach sa páslo okolo tritisíc kusov dobytka a niekoľko stovák koní.
Voliari mali oproti pracovníkom salaša tú výhodu, že nemuseli robiť vedľajšie práce, ako je dojenie a spracovanie mlieka. Pre voliarov a odpasníkov sa teplé zrubové koliby nerobili, ale len jednoduché prístrešky.
Zachraňoval stádo a zomrel
Hlavný voliar musel byť zdravý, silný a nebojácny chlap. Silný a nebojácny musel byť preto, aby dokázal vzdorovať všetkým prírodným živlom, nástrahám hôr, divej zveri i zbojníkom. Ale aj tak sa občas stali na horách tragédie.
Na veľkolipnickej holi na Babej hore, za náhleho uragánu, lejáku a strašnej zimy, zahynul voliar Vincent Živčák. Snažil sa zachraňovať stádo, ale v pováľanom dreve si zlomil nohu a v bezmocnosti na mieste dokonal. Súčasne s ním zahynuli aj odpasníci Karol Lach a Emerik Sklarčík. Táto najväčšia tragédia v histórii oravského voliarstva sa stala 3. augusta roku 1925.
Dobrý voliar dokázal svojím silným hlasom ovládať dobytok v každej situácii. Často sa stávalo, že dobytok v noci vyplašila divá zver a celé stádo sa dalo na bezhlavý útek. Voliar vtedy kričal: ,,Hóhóhóó-ó, Kešo-Malina". Boli to mená vodiacich kusov dobytka. Tieto sa prvé spamätali a zastavili celú splašenú čriedu.
Voliar musel byť majetný preto, aby mohol garantovať za jemu zverený dobytok.
Od Urbana do Michala
Obdobie hôľneho pasenia dobytka trvalo tri mesiace. Od Urbana (25. mája) do Bartolomeja (24. augusta). Od Bartolomeja do Michala (29. septembra) sa dobytok pásol v podholí a na pokosených lúkach, ktoré už vyrašili mládzu. Prudká vysokohorská vegetácia a šťavnaté byliny boli dobytku veľmi na úžitok. Za tri mesiace pobytu na holiach sa pekne zaguľatil a pribral na váhe.
V období medzi Bartolomejom a Michalom prichádzali k stádu mäsiari a vykupovali voly a jalovice na jatky. Najímali si chlapov z dediny, ktorí im aj 20 kusov hnali z Oravy až do Ostravy.
Voliar bol aj ošetrovateľom dobytka. Vyznal sa v liečení dobytka pri zdutí alebo pri bolestivých zápaloch ratíc. U občanov voliar požíval veľkú úctu. Gazdovia chodili v nedeľu na hole so soľou. Bol to obrad, pri ktorom sa zvítali s voliarom, počastovali ho páleným, tabakom a slaninou. Dobytok dostal svoju soľ a krajec chleba spod vianočného stromčeka.
Voliari a hájnici sa nemali radi
Pastierstvo bolo v neustálej konfrontácii s Oravským komposesorátom, ako majiteľom lesov, ale aj s nájomcami poľovníckych revírov. Voliari sa s hájnikmi navzájom nemali radi. Dobytok často spôsoboval škody na lesných porastoch. Pri výhone na hole alebo pri splašení často pošliapal sadenice mladých stromčekov.
Aj Milo Urban vo svojej memoárovej knihe Zelená krv píše, aké problémy mal jeho otec, horár Oravského komposesorátu, s rabčickým voliarom Bandikom.
Na prudkých svahoch dobytok vyšliapal prte, ktoré voda prehlbovala a vytvárala jarky, odplavovala pôdu. Stávalo sa tiež, že pastieri v snahe rozšíriť pasienky, vypaľovali kosodrevinu. Takto vypálili v minulosti viaceré roháčske doliny a vrcholové partie Babej hory. Požiare kosodreviny vošli aj do pomenovania dolín. Až tri doliny v Roháčoch sa volajú Spálená a ešte je aj Spálený žľab.
Čriedy dobytka, ovešané zvoncami, boli podľa prenajímateľov poľovníckych revírov disharmonickým činiteľom na horách. Dlhoročný prenajímateľ roháčskych poľovníckych revírov, pražský bankár Bělohříbek, tiež nemal pastierov rád. Magistrálny roháčsky poľovnícky chodník, ktorý dal Bělohříbek vybudovať, vedie mimo pastierskych výstupov na hole. Je vedený po vrstevnici asi sto metrov od horného okraja lesa. Na hole sú z neho len výstupy.
Dobrú dojivosť aj vyčarovali
Starí obyvatelia oravských dedín mali k zvieratám osobitnú úctu. Mladé teliatka, žriebätká a jahniatka brali po vyliahnutí do svojich príbytkov. Osobitne sa o ne starali a bývali s nimi často aj niekoľko týždňov. Samozrejme, že na úkor hygieny bývania.
V súvislosti s pastierstvom sa v priebehu niekoľkých storočí vytvorila osobitná pastierska terminológia i spôsoby bývania a odievania. Pastierske obyčaje sa prejavovali v zaklínaní chorôb dobytka, v čarovaní dobrej dojivosti, alebo pri vinšovaní na Vianoce a Veľkú noc.
Ďalšie články z rubriky:
