TVRDOŠÍN. Učiteľstvo študoval Jozef Krúpa medzi dvoma svetovými vojnami. Písal sa rok 1935. Práve doštudovaný učiteľ nastúpil do malej hladovskej školy. V biednej dedinskej malotriedke prežil päť rokov. Z poľsko-slovenského pohraničia ho v najťažšom vojnovom období presunuli do podobnej školy v Zábiedove. Nepobudol tam však dlho. Musel narukovať k vojsku. Po dvoch rokoch sa vrátil.
Počas povstania s hŕstkou dedinčanov, manželkou a dvomi kravami utekal cez kopce do rodného Tvrdošína. Prenasledovali ho komunisti, lebo nevstúpil do strany. Zabránili mu učiť. Nepoddal sa. Vždy si stál za svojím. „Žil som s heslom – prebijem sa, lebo sa prebiť chcem. Nič som neurobil, takže som sa nemal čoho báť," hovorí dnes 97-ročný, stále čiperný dlhoročný učiteľ Jozef Krúpa.
Bez pomôcok s knihou reálií
Učiteľom sa chcel stať od gymnázia. „Vždy sa mi toto povolanie páčilo. V dvoch učiteľoch som mal veľké vzory," hovorí. „Mama súhlasila. Nastúpil som teda do pedagogického ústavu na východe Slovenska." Štúdium ukončil ako dvadsaťjedenročný, dostal miestenku do Hladovky. Spolu s ním učil v miestnej škole aj rechtor z Trstenej, mal triedu s deťmi z prvého, druhého a tretieho ročníka. Jozef dostal starších žiakov, od štvrtého do ôsmeho ročníka.
„Bola to ťažká úloha. Vzdelanie som mal dobré, no skúsenosti žiadne. A pomôcky? Tých nebolo skoro vôbec. Chudobná dedina ich nemala za čo nakúpiť. Ani knižnicu poriadnu nemali. Našiel som tam asi len stovku zväzkov."
Žiaci nemali učebnice, rodičia na ne nemali peniaze. „Volala sa kniha reálií. Bolo tam učivo na prírodopis, dejepis, zemepis aj s malými mapkami a tiež na fyziku, vtedy sa to volalo prírodospyt," hovorí Jozef o knihe, ktorú používal pri vyučovaní.
Prepadávajúca sa dlážka
V lepšom stave nebola ani školská budova. Na vyučovanie mali učitelia len dve miestnosti predelené úzkou chodbou. Časť hodiny učil Jozef štvrtákov a piatakov, zvyšok patril šiestakom, siedmakom a ôsmakom. V triede mali poškodené lavice, v ktorých sa učili ešte ich starí rodičia.
O biede svedčila aj polorozpadnutá skriňa podopretá tehlou a prepadávajúca sa dlážka. „Nemohol som silnejšie dupnúť. Opätok sa mi razom zasekol v podlahe." Starý richtár na obnovu nemal peniaze. Lepšie časy, nový nábytok aj podlahy prišli až s novým. „To sa mi hneď lepšie učilo v takej peknej triede," rozpráva učiteľ.
Namiesto do školy na lúku
V jednej triede malo sedieť dovedna asi štyridsať detí. Málokedy tam boli všetky. Dievčatá chodievali na vyučovanie pravidelne. Horšie to bolo s chlapcami. „Pásli kravy, robili okolo gazdovstva. Do školy sa im moc nechcelo. Keď prišli zemiaky, aj dievčat ubudlo."
V dedine v tom čase ešte nemali elektrinu. Deti písali úlohy pri kahancoch, po robote boli rady, keď si ľahli do postele. „O hygiene sa nedalo ani hovoriť. Často mali aj dievčatá ruky špinavé od zeminy. No aspoň sa učili."
Občas sa stalo, že musel učiteľ chtiac-nechtiac vypísať rodičom pokutu za absenciu detí. Tí, čo nemali z čoho zaplatiť, si museli pár dní posedieť vo väzení. Nerobil to rád, no keď v triede nikoho nebolo, nemal na výber.
Dedinský zmierovateľ
V Hladovke pobudol dva roky. Ďalšie dva strávil na vojne. Od septembra 1939 mal učiť v Habovke. „Mal som sa vrátiť do Hladovky. Vedeli, že poznám tamojších ľudí. A vraj si len zmýlili Habovku s Hladovkou." Pod Roháčmi prežil jediný deň a vrátil sa späť do dobre známej dediny na hraniciach.
„Situácia bola zlá. Ľudia si nadávali, jedni do Poliakov, druhí do Slovákov. Deti sa medzi sebou hašterili. Nemali učiteľa, kňaza ani rechtora. Ešte aj po vyučovaní som po dedine zmieroval rodiny. Vydržal som, postupne sa všetko akosi utriaslo."
Jozef Krúpa s manželkou Otíliou.
Dlho pôsobil v dedine sám, nemal nijakého pomocníka. Dopoludnia vyučoval starších žiakov, popoludní prišli na rad mladší. V tých časoch deti chodievali do školy aj v sobotu. Voľno mali vo štvrtok a v nedeľu. Vtedy sa Jozef vracal domov, do Tvrdošína. Autá neboli.
„Dostal som ho od brata. Chodieval som na ňom aj do školy, kým som si nezariadil bývanie v kuchynke vedľa tried. Domov som to mal sedemnásť kilometrov. Tam sa išlo výborne, naspäť to bolo horšie. Vyšplhať sa dvomi kopcami mi vždy dalo zabrať," spomína s úsmevom na jediný dopravný prostriedok.
Zo školy úkryt pre vojakov
V roku 1942 Jozefa preložili. Nechcel odísť z Hladovky. Oženil sa však s kamarátkou z detstva Otíliou, tiež učiteľkou, chceli spoločný učiteľský byt. Voľné miesta v škole aj vhodné bývanie boli len v Zábiedove. „Na toto obdobie nerád spomínam," hovorí učiteľ. „Nie preto, že by sa nám tam zle učilo. Ťažko bolo, všade zúrila vojna."
Novú dedinu, byt a mladú manželku si dlho neužil. Koncom roka 1943 ho zverbovali na vojnu. Domov sa vrátil až po roku. „Nebolo to tam také zlé, aj oddýchnuť sa dalo. No stále som myslel na Otku, že som ju doma samú nechal."
Niekoľko dní po návrate ešte učil miestne deti. Na Zábiedovo však v plnej sile doľahlo povstanie. Školu obsadili Nemci, dedinu ostreľovali z okolitých vrchov Rusi. „Ukrývali sme sa u Púčaťa. Keď začala horieť dedina, ukryli sme sa v pivnici obecného domu. Odtiaľ sme o polnoci ušli, s piatimi dedinčanmi, s manželkou a dvomi kravami. Cez kopec sme prešli do Tvrdošína. Tam sme sa až do ústupu vojsk skrývali u manželkiných rodičov."
S učením museli prestať
Skončila sa vojna, vojská z Oravy odišli, situácia sa upokojila, ľudia sa prestali strachovať, skrývať. Bol rok 1946. Jozef s Otíliou sa dostali na meštianku do Trstenej. Štyri roky prežívali Krúpovci pokojné manželstvo. Až do-vtedy, kým Jozefa neoslovili s ponukou vstúpiť do strany. Odmietol a začali sa problémy.
„Žalovali na mňa, že sa na našej škole začína vyučovanie spievaním kresťanských piesní. Preložili nás. Najskôr na juh, potom k Žiline. Nenastúpili sme tam. Nemali dôvod prenasledovať ma a trestať. Veď som nič neurobil. Chcel som len učiť a byť na Orave." Pravidelné návštevy na vedení školstva manželom zabezpečili presun do Ústia nad Priehradou. Ich radosť však netrvala dlho. Po polroku opäť dostali list, obaja. „Prepustili nás zo školských služieb, bez akéhokoľvek vysvetlenia." Chvíľu pracoval na Oravskej priehrade. Aj tam však musel nasilu skončiť. Minuli sa im všetky zásoby, nemali peniaze. „Nebolo ani čo jesť, na obedy sme museli k svokrovcom chodiť."
Pomoc a podporu našli po čase u vojakov, s ktorými sa Jozef poznal ešte z vojny. Konečne ich zamestnali, tento raz v tvrdošínskej pedagogickej škole. Ostali až do dôchodku. Ďalších dvadsať rokov robil Jozef sprievodcu v Galérii Márie Medveckej.
