NIŽNÁ. Narodila sa v Bratislave, od piatich rokov žila u babičky v Nižnej. Študovala etnológiu, po čase presedlala k srdcu bližšej sociálnej antropológii. Skúmať exotické kmene ju neláka. Radšej sa venuje pozorovaniu ľudí navôkol. Antropologička Zuzana Búriková.
Ako si spomínate na detstvo u babičky na Orave?
- Babička si na mňa vždy našla čas, venovala sa mi aj s pradedkom naozaj intenzívne. Dostala som od nich veľa lásky a pozornosti. Doteraz sa k nej rada vraciam, v Nižnej mám aj priateľov z detstva. Teraz, s odstupom času, oceňujem najmä voľnosť pohybu po celej dedine a okolí. Obávam sa, že v meste, kde žijeme, moje deti podobnú slobodu nebudú mať možnosť zakúsiť.
Prečo ste sa rozhodli študovať práve antropológiu?
- Je za tým séria viacerých rozhodnutí a náhod. Na strednej škole som nemala úplne jasno v tom, čo chcem študovať. Lákalo ma viac vecí, nakoniec som vyštudovala estetiku a etnológiu. Myslela som, že etnológia bude bližšia sociálnej antropológii. Bratislavská katedra však bola zameraná na folklór, zvyky a tradície, čo nebolo celkom pre mňa. Napriek tomu bola pre mňa kľúčová, lebo tam som sa prvýkrát dostala k terénnemu výskumu, ktorý ma očaril. A tak som úplne zanechala estetiku, ktorá ma pôvodne lákala viac.
Napokon ste sa však predsa stali antropologičkou.
- Áno, bližšie som sa k sociálnej antropológii dostávala na doktorandskom štúdiu. Mala som šťastie. Dostala som ročné štipendium na štúdium v Británii, na Oxfordskej univerzite. Tam som mala možnosť oboznámiť sa s antropológiou hlbšie.
Prečo antropológia a nie rovno sociológia?
- Hranica medzi nimi nie je presne zadefinovaná. Od sociológie sa antropológia odlišuje spôsobom nazerania na spoločnosť a kultúru. Používame najmä metódu zúčastneného pozorovania. Je založená na tom, že výskumníci žijú priamo s ľuďmi, ktorých skúmajú, a snažia sa vypozorovať, ako fungujú skúmané javy.
Antropológovia často skúmajú rôzne kmene, v pralesoch, džungliach. Nelákalo aj vás niekedy vybrať sa za nimi?
- V začiatkoch áno, ale potom ma to prešlo. Veľa antropológov má takýto sen. Niektorí ho realizujú, iní však zistia, že rovnaké očarenie exotikou môžu zažiť aj doma. Je to skôr otázka presunu myslenia ako tela.
Čo ste robili po návrate z ročného pobytu v Anglicku?
- Výskum na Orave. Zaujímalo ma, ako funguje obchod na dedine a domáca ekonomika. Po výskume som sa na pol roka vrátila späť do Británie. Analyzovala som tam oravský materiál pod vedením Daniela Millera. Už vtedy som vedela, že chcem robiť ďalší, oveľa hlbší a podrobnejší výskum. Mojím snom bolo pozrieť sa bližšie na au-pair. Nápad som prezradila Danielovi, hneď ho nadchol. Podarilo sa nám zohnať peniaze a pustili sme sa do výskumu, na základe ktorého sme spolu napísali knižku.
Ako ste začínali? Čo všetko ste na taký rozsiahly výskum potrebovali?
- Po podrobnom štúdiu literatúry som zháňala kontakty na Slovákov pracujúcich v Londýne ako au-pair. Potrebovala som urobiť päťdesiat rozhovorov. A, samozrejme, nájsť au-pair, ale aj hostiteľské rodiny ochotné strpieť ma vo svojom dome a živote. Dôležité totiž bolo sledovať, čo a ako prebieha priamo v rodine, kde au-pair pracovali.
Spomínate rozhovory. Čo vás pri nich najviac zaujímalo?
- Sledovala som, čo viedlo au-pair k odchodu z domu a tejto práci. Ako vyzeral ich pracovný a ľudský vzťah so zamestnávateľmi, ako trávili voľný čas, aké mali vzťahy s inými slovenskými migrantmi.
Zuzana Búriková so sestrou Petrou, ktorá tiež pracovala v Londýne ako au-pair.
Každý výskum má nejaký cieľ. Aký mal ten váš?
- Keďže sa o au-pair vedelo veľmi málo, všeobecný cieľ bol široký – zistiť, čo to znamená byť au-pair v Anglicku. Zaujímalo nás, ako prebieha spolužitie medzi ľuďmi, ktorí majú podľa zákona žiť ako rodina, no rodina nie sú. Ďalej sme skúmali, ako do vzťahu medzi zamestnancami a ich hostiteľmi vstupuje materiálna kultúra – jedlo, dom, zariaďovanie izby au pair, nakupovanie.
Prečo práve au-pair?
- S dievčatami, ktoré sa starali v zahraničí o deti, som sa stretávala veľmi často. Niekoľko kamarátok zo strednej školy sa stalo au-pair, spolubývajúca z vysokej školy robila túto prácu cez prázdniny. Aj neskôr v Británii som videla, aké je „au-pairstvo" rozšírené a ako často sa nimi stávajú ľudia zo Slovenska. Chcela som si o nich niečo prečítať, no nič komplexnejšie som nenašla. Rozhodla som sa teda, že prídem s dlhodobým výskumom ja.
Nepremýšľali ste niekedy aj vy, že by ste pracovali ako au-pair?
- Ale áno, na strednej škole som to považovala za riešenie situácie v prípade, že by ma neprijali na vysokú školu. Premýšľala som o tom aj na výške, ako o letnej brigáde. Dokonca sme túto možnosť zvažovali aj pred začiatkom nášho výskumu. No napokon sme od toho upustili, pretože som počas neho cestovala po celom Londýne a potrebovala som čas na pozorovanie.
K čomu ste dospeli pri svojom bádaní?
- Pre mnohé ženy pobyty znamenali rituál prechodu, niečo ako skúšku dospelosti. Často prirovnávali pobyty k povinnej vojenskej službe. Bohužiaľ, aj to bolo dôvodom, pre ktorý ostávali aj v rodinách, kde sa k nim nesprávali pekne – chceli si dokázať, že nie sú deti a vydržia aj zlé podmienky.
Ďalším, smutnejším zistením je, že za súčasnej legislatívy a nedostatku kontroly hostiteľských rodín dochádza k obrovskému vykorisťovaniu au-pair. V 82 z 86 sledovaných rodín sme zaznamenali porušenie ich práv zo strany zamestnávateľov. Problémy pramenia z výraznej mocenskej nerovnosti. Au-pair sú často mladí ľudia, ktorí sú prvýkrát mimo domova, ich zamestnávatelia im zároveň poskytujú bývanie, stravu aj spoločenské zázemie. Dievčatá sú na nich závislé. Okrem toho nepoznajú dostatočne krajinu a jazyk, nemusia mať peniaze na rýchly odchod domov. To ich robí veľmi zraniteľnými.
Čo vás zaskočilo alebo prekvapilo? S čím ste pred výskumom vôbec nepočítali?
- Bolo toho veľa. Stretla som sa s rodinami, ktoré pri odchode do práce vypli kúrenie, jedna rodina dokonca odstavila teplú vodu pri odchode na víkend. Úplne zabudli na človeka, ktorý v dome ostával.
Mala som problém rodinám vysvetliť, čo robím. Ako spoločníčka ich au-pair som bola „neviditeľná" a viac-menej ma ignorovali.
Šokovalo ma aj to, aké krehké sú vzťahy definované ako dočasné. Jedna dievčina žila s hostiteľskou rodinou v idylickom vzťahu. Lenže ochorela a potrebovala sa vrátiť domov. Domáci ju uprosili, aby zostala ešte mesiac, kým si nenájdu náhradu. Vyhovela im. Jej stav sa však zhoršil a musela odísť. Rodina sa v tom momente zmenila. Prestala jej dávať jedlo, musela pracovať do posledného momentu, pričom jej nedali čas ani na zbalenie. Hoci pre chorobu veľmi zoslabla, pred odchodom musela dôkladne vyupratovať aj svoju izbu.
Vaše pozorovanie má od minulého roka knižnú podobu.
- Áno, vlani konečne vyšla naša kniha Au Pair. Zatiaľ je len v angličtine, no hľadám slovenského alebo českého vydavateľa.
Od začiatku ste chceli spracovať výskum do knihy?
- Nie, až časom sme zistili, že máme dosť materiálu na knižku. Snažili sme sa ju napísať tak, aby bola zaujímavá pre laikov aj odborníkov. Jednotlivé kapitoly majú rôznu podobu – od príbehov jednotlivcov, ktorí odchádzajú do Británie, cez popis pracovného dňa au-pair po odbornejšie časti venované au-pair inštitúcii. Myslím, že môže dať čitateľom plastický a realistický obraz o týchto pobytoch.
Čo vám bádanie dalo?
- Okrem výbornej pracovnej skúsenosti priateľstvo a dôveru ľudí, s ktorými som pracovala. Mnohí sa stali mojimi priateľmi. Výskum je výsledkom veľkej dôvery a snahy pomôcť. Nechceli pomôcť len mne a mojej práci, snažili sa svojimi výpoveďami zlepšiť situáciu všetkých au-pair. Dúfam, že naša práca k tomu prispeje.
