Vraj sú nadbytoční a Sulík sa rozhodol prepúšťať. A nielen on, v štátnej správe sa trasie veľa stoličiek. Úradníkom hrozí, že rozšíria rady nezamestnaných. Jedinou útechou im môže byť, že nebudú trpieť syndrómom choroby kancelárskej.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Ospravedlňujeme sa ľuďom bez práce, majú to naozaj ťažké. Z iného uhla pohľadu však nezamestnaných úradníkov v knihe Syndróm choroby kancelárskej opisujú Ian Carney a Carl Flint. Píšu skôr o ničivých následkoch dlhodobého zamestnania v kanceláriách. Nezamestnaní sú podľa nich na tom oveľa lepšie.
„Sú si sami sebe pánmi, k ich najvážnejším rozhodnutiam patrí, či vstanú na obed či až na olovrant." Postavenie nezamestnaného rozoberajú aj podrobnejšie. „Je pravda, že peňazí nemajú nazvyš. Priemerný nezamestnaný dostáva podporu. Aby si ju zaslúžil, musí sa dostaviť na úrad práce a podpísať pár papierov." Koľko času mu to zaberie? Pol hodiny? Spočiatku za to dostane pár stoviek, neskôr snáď pár desiatok eur. Toľko za tridsať minút námahy. „Príjmami sa nezamestnaní šplhajú na popredné miesta zamestnaní podľa hodinovej mzdy."
Prepustení úradníci sa možno výškou hodinovej mzdy dostanú na úroveň poslancov Národnej rady. Tí by mali robiť viac. Teoreticky.
Ktovie, či by Národná rada neušetrila viac, keby sa pozrela aj na pracovný výkon poslancov. Či náhodou nevenujú poslaneckej práci v priemere tiež len pár hodín mesačne, a nevenujú sa iným aktivitám plateným z verejných zdrojov.
Niečo tomu nasvedčuje, keď toľko obslužného personálu zrazu netreba. Kto maká len fiktívne?
