RABČICE.Valéria Baláková má sedemdesiatdva rokov. Srší optimizmom a energiou. Takmer polovicu života venovala zbieraniu ľudových piesní, tancov, tradícií. Viac ako päťdesiat rokov pracuje s deťmi. Ako učiteľka, speváčka a hudobníčka.
Po goralsky už nehovoria
„Goralčina je veľmi pekné nárečie," zhodli sa malé tanečníčky Zuzka Turacová s Viktóriou Borovou. Viktória sa pôvodné miestne nárečie učí prvý rok, najmä od učiteľky Valérie. Doma rozpráva s rodičmi len po slovensky. Zuzke pomáha aj otec a stará mama. „Občas hovoria po goralsky."
Neďaleko poľsko-slovenských hraníc sa kedysi hovorilo najmä po goralsky. Dnes je nárečie mnohým mladým Rabčičanom úplne cudzie. „Rozprávajú ním už len starí ľudia, ktorých pomaly ubúda," hovorí Valéria Baláková. „Deti sú veľmi šikovné. Snažia sa a myslím, že ich to aj celkom baví. Nie je to jednoduché. Treba mať veľa trpezlivosti. Ak chcem, aby sa reč správne naučilo, dieťa musím niekedy opraviť dvakrát, inokedy desaťkrát."
Ako-tak to ide deťom najskôr po roku poctivého skúšania a učenia sa.
Doma hrali a spievali celé dni
Pani Valéria sa narodila v Rabčiciach 17. decembra 1938. Vyrastala s ôsmimi súrodencami. Otec bol vychýreným primášom, matka vynikajúcou speváčkou. Ku goralčine, hudbe a kultúre mala vždy veľmi blízko. „U nás sa stále hralo a spievalo. Chlapci na heligónkach, otec a dievčatá na husliach."
Valéria Baláková sa naučila hrať na husliach a mandolíne ešte na vysokej škole. Dnes hrou na nich deti sprevádza pri tanci a speve.
Po skončení školy odišla za prácou na východné Slovensko. Bola učiteľkou v miestnej škole. Po troch rokoch sa vrátila na Oravu. Nie však do rodiska, ale do neďalekej Brezy. Tam prežila dvadsať rokov. Až v roku 1981 sa vrátila domov.
Všade viedla tanečné súbory, v miestnych nárečiach. V Rabčiciach sa vrátila k milovanej goralčine. „Bolo ťažké nájsť ľudí, ktorí ňou ešte hovorili," hovorí učiteľka, ktorá sa nenechala odbiť. Rozhodla sa vzkriesiť zašlú slávu nárečia.
Tance odpozorovala
V súčasnosti vedie pani Valéria dva súbory - Kašunku, s mladšími deťmi, a Rabčičanku, v ktorej tancujú dospelí. „Mám ich od začiatku. Chodia do súboru od materskej školy. Postupne pritiahli priateľov, manželov. Dnes má Rabčičanka šestnásť členov."
Tanec a spev v goralčine láka najmä najmenších, škôlkarov aj prváčikov. Časť zo súboru po rokoch odíde, pribudnú nové záujmy. „Niekto vydrží chodiť stále. Veľa robí podpora rodičov."
Tance i piesne zbierala Valéria viac než štvrťstoročie. „Pies-ne som mala na kadejakých lístočkoch. Tance som musela odpozorovať. Keď som chcela vidieť, ako sa kedysi tancovalo, aj osemdesiatročná babička si s radosťou zakrepčila."
Ozveny spod Babej hory
Zozbierané piesne Valérie Balákovej vyšli nedávno knižne, vďaka Oravskému kultúrnemu stredisku, obci a viacerým sponzorom. „Otec by bol rád, keby vedel, že jeho piesne nezanikli. Chcem, aby niečo po mne zostalo. Aby mali ďalší folkloristi z čoho čerpať. Ja som takú možnosť nemala. Mala som však šťastie na pamätníkov," hovorí čiperná dôchodkyňa.
Goralské piesne má veľmi rada. „Odrážajú ťažký, no krásny život, ktorý ľudia kedysi žili. A malebné podbabohorské prostredie dokresľovalo ich čaro."
